Chránená krajinná oblasť Poľana – nie každý turista musí hneď vedieť, kde na Slovensku sa nachádza a aké klenoty našej prírody v nej nájde. Tak trochu zaostáva za slávnejšími turistickými destináciami, no tým, ktorí túžia po menej rušnom a viac autentickom zážitku, ponúka nesmierne očarujúce scenérie a príležitosti na objavovanie.
V jej severnej časti sa nachádza zaujímavý vrch s názvom Hrb (1 255 m.n.m.), ktorý napriek tomu, že je v súčasnosti zalesnený, ponúka turistom z jeho vrcholu výhľady na všetky svetové strany okrem juhu, kde výhľadom bráni vyšší Vepor s nadmorskou výškou 1 277 metrov.
Zaujímavosťou je aj fakt, že Hrb je oficiálne geografickým stredom Slovenska a veľmi dôležitou informáciou je, že patrí do katastrálneho územia obce Ľubietová.
Boli to totiž práve obyvatelia Ľubietovej, ktorí sa v medzivojnovom období usilovne podieľali na rozvoji turistiky v tejto oblasti a boli veľmi dôležitým oddielom KČST (Klubu československých turistov). Tento oddiel sa stal dôležitou súčasťou spoločnosti, ktorá aktívne podporovala nie iba turizmus v okolitej prírode, ale aj kultúru a rozvoj obce Ľubietová.
Napríklad v roku 1933, v čase keď vrcholila hospodárska kríza, svoje brány uzavrela aj známa ľubietovská parná píla, ktorá znamenala zdroj obživy pre miestnych obyvateľov už od roku 1880. Napriek ťažkej finančnej situácii, členovia ľubietovského oddielu vykazovali obrovskú aktivitu a postavili kúpalisko 300 metrov od parnej píly, pomáhali pri výstavbe kolkárne, školy, kultúrneho domu, upravili potok Hutná, pribudol aj vodovod a v jednej časti obce dokonca kanalizácia.
Odhodlanie a nasadenie oddielu viedlo k ďalším iniciatívam a v auguste 1933 predseda Ondrej Uhrík požiadal obecné zastupiteľstvo o pozemok pre výstavbu horskej chaty, ktorá by slúžila turistom.
Turistické časopisy ako Krásy Slovenska či Časopis turistů začiatkom roka 1934 informovali verejnosť, že ľubietovský oddiel sa pripravuje na výstavbu chaty pre turistickú verejnosť a o niečo vyše roka, presne 14. júla 1935 bola slávnostne otvorená prvá nehnuteľnosť KČST v Slovenskom Rudohorí – Chata pod Hrbom.
Chata pod Hrbom (niekde používaný aj názov Chata na Hrbe) bola postavená na severnom svahu vrcholu Hrb a stala sa križovatkou viacerých turistických trás.
Časopis turistů krátko po otvorení informoval verejnosť, že chata dokáže ubytovať 50 osôb v štyroch 2-lôžkových izbách a dvoch spoločných nocľahárňach a že prístupná je celoročne. Čo sa kapacity týka, objavil som aj ďalšie čísla.
V knihe 50 let KČST (1888-1938) z roku 1938 sa píše, že tých turistov by sa na lôžkach vyspalo o dvanásť menej, keďže dve nocľahárne mali kapacitu dokopy 30 lôžok. V inej knihe (Ako vznikali turistické chaty a útulne na Slovensku z roku 2014) sa dočítame “mala 4 izby po dvoch lôžkach a spoločné nocľahárne pre 50 osôb”, čo by znamenalo 58 lôžok. Aby tých rozdielov nebolo málo, máme tu štvrté dielo, Sprievodca po Banskej Bystrici a okolí z roku 1940, kde sa píše “chata je celoročne otvorená s 30 posteľami v izbách a v spoločných nocľahárňach”.
Kapacita tejto chaty teda ostáva hádankou, ale podstatné bolo to, že tam vôbec chata stála a poskytovala turistom útočisko, v ktorom mohli trebárs stráviť noc. Ďalšou hádankou však môže byť aj to, či to útočisko poskytovala od prvého momentu, ako sa otvorila, pretože oficiálne povolenie na obývanie prišlo od okresného úradu v Banskej Bystrici až na konci augusta 1937, čiže dva roky po výstavbe. Myslím si však, že na túto druhú hádanku sa nám odpovedá jednoduchšie. :)
Pred vojnou robil chatára p. Oklepek z Ľubietovej a zdá sa, že medzi ním a členmi ľubietovského oddielu nepanovali najlepšie vzťahy.
Z okresného úradu v Banskej Bystrici totiž prišiel 3. marca 1939 zaujímavý dopis, na základe ktorého museli členovia oddielu vyvrátiť podozrenie zo zneužívania finančnej podpory, ktorá im bola na výstavbu chaty pridelená. Podozrenie spočívalo v tom, že z pridelenej sumy 34 000 Kč išlo na stavbu chaty iba 22 000 a zvyšných 12 000 bolo použitých na vyplatenie dlhu za stavbu kúpaliska v obci.
Členovia oddielu však prostredníctvom notára tieto podozrenia vyvrátili a jasne vydokladovali, že na stavbu chaty sa použilo viac než 34 000, ktoré mali dotované, konkrétne 36 330 Kč a navyše, neoficiálna finálna suma bola ďaleko vyššia, o čo sa zbierkou postarali samotní členovia.
,,Podobné sťažnosti na vedúcich turistických činovníkov v Ľubietovej podáva prenájomca chaty, čím odoberá dobrú vôľu v nezištnej práci označených.“, tak sa uzatvára správa turistov, ktorú adresovali okresnému úradu.
Druhá svetová vojna
Dnešná národná prírodná rezervácia s názvom Ľubietovský Vepor je masívom, ktorého súčasťou je okrem vrchu Hrb aj vyššie spomínaný Vepor. Táto oblasť zohrala významnú úlohu aj v druhej svetovej vojne, konkrétne v bojoch partizánskych jednotiek s nemeckým vojskom a ich spojencami.
Jednou z najväčších a najaktívnejších jednotiek 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina bol 3. partizánsky pluk, ktorý viedol v tom čase ešte nadporučík Fjodor Jemeljanovič Kaličenko.
17. novembra 1944 sa tento pluk utáboril na Chate pod Hrbom, kde v tom čase sídlili prevažne civilisti. Niektorí z nich sa k partizánom pridali, ostatní odišli do okolitých obcí. Kaličenko so svojím zástupcom, majorom JUDr. Jánom Čipkom, boli veľmi schopní velitelia a za podpory HŠPH (Hlavný štáb partizánskeho hnutia) získali do svojich radov dostatok ľudí, z ktorých sa vytvorili štyri oddiely. Druhý oddiel táboril v Osrblianskych Žliebkach, tretí v lokalite Červená jama, štvrtý (zložený zo zbehov a maďarských zajatcov) slúžil na zásobovanie jedla, munície a pod.. V Chate pod Hrbom ostal sídliť spolu so štábom pluku iba prvý oddiel, ktorému velil npor. Nikolaj Šubin, ktorého v januári 1945 vystriedal Michail Voľnich.
Kaličenkov pluk si viedol veľmi dobre a nepriateľom spôsoboval ľudské, materiálne i morálne škody, dokopy zničil vyše 600 nepriateľských vojakov, okolo 300 ich zranil, zajal 19 nemeckých a 144 maďarských vojakov, získal 215 pušiek, 48 samopalov, 8 guľometov, 2 rádiostanice, 2 rozhlasové prijímače, 2 delá, 2 granátomety, 2 ťažné autá a vyše 20 povozov s potravinami a muníciou. Vlastné straty pluku činili: 45 padlých, 51 ranených a 16 nezvestných.
Nemci s tým museli urýchlene niečo robiť a už 20. decembra 1944 sústredili všetko úsilie k zlikvidovaniu tejto jednotky. Partizáni sa však ubránili, rovnako ako aj v ďalších prípadoch, až prišiel 26. február 1945, kedy Nemci zaútočili s obrovským arzenálom diel a mínometov. Po 24-hodinovom boji boli partizáni nútení opustiť základne a ustúpiť hlbšie do Slovenského Rudohoria, kde sa opäť sformovali a v marci prešli cez front k rumunskej armáde.
Chata pod Hrbom vypálená
Aj pre túto chatu vojna znamenala jej koniec a taktiež skončila v plameňoch. Vo väčšine prípadov horské chaty vypaľovali nemeckí vojaci a možno z toho dôvodu sa dnes možno dočítať v rôznych článkoch či knihách, že Chatu pod Hrbom zapálili Nemci. V tomto prípade to však bolo pravdepodobne trochu inak. Pán Štefan Gergelčík, ktorý bol príslušníkom 3. partizánskeho pluku, si na ráno 27. februára 1945 a odchod z chaty spomínal takto:
“… Začali sme ustupovať smerom na Hronček, Medveďovo, Čierny Balog resp. Krám. Pred odchodom sme zapálili chatu na Hrbe, chatu na Červenej Jame podpálil ešte ráno pred odchodom náš 3. oddiel. Súčasne boli zničené zásoby tritolu – výbuch bol taký silný, že zatriasol aj bralami Ľubietovského Vepra…”
V tej dobe to bolo z taktického hľadiska veľmi rozumné rozhodnutie, tieto chaty sa totiž v rukách nepriateľa mohli veľmi ľahko zmeniť na smrtiace pasce, nehovoriac o významnosti lokality, ktorá by Nemcom zabezpečila veľkú výhodu v boji.
Po vojne
15. októbra 1945 vyšiel v novinách Hosť – turista článok opisujúci prieskum, ktorého cieľom bolo zmapovať spôsobené škody a pripraviť podklady na možné opravy v nasledujúcom roku. Za ľubietovský oddiel tento prieskum vykonali značkár Ladislav Chrochotský a Jaroslav Debnár s Ottom Víznerom, členom novoveského oddielu a prieskum z 11. a 12. augusta opísali nasledovne:
,,Pozdĺž cesty, i cez cestu mnoho bunkrov, nastavaných v zemi i nad zemou, z vetví i guľatiny. Všetkých bunkrov na tomto úseku je asi 100. Po ceste je natrúsené množstvo nábojov, roztrúsené sú míny, rozbušky do mín, drôt, prilby, kusy látok, krabice, kde-tu súčiastka voza, kuchyňa, všetko stopy po vojenských jednotkách, i stopy po bojoch vojsk nemecko-maďarských s ruskými a rumunskými. Na ceste sú niekde jamy po vybúšených nášlapových mínach a uvedení turisti niekde zistili (nakoľko ich neodborné vedomosti stačili) ešte nevybuchnuté nášlapové míny (nálože). Blízko Hájneho Grúňa je pekne ohradený cmiter 20 rumunských vojakov. V okolí spálenej chaty na Hrbe sú plytké hroby padlých partizánov, vojakov i civilov počtom 13. Pozdĺž cesty nájdu sa i mrciny zdochnutých koní, odpadky zabitého dobytka. Takže resumujúc: Hrebeňová “Jánošíkova cesta“, úsek Hrb-Vepor-Hájny Grúň, kým nebude dôkladne špeciálnymi vojenskými oddielmi očistená, je pre turistov nebezpečná, neschodná a vzhľadom na mrciny, zbytky dobytka a záseky nepríjemná.“
Ťažko povedať, prečo sa v tomto prieskume informuje, že chatu zapálili Nemci, či dotyční informovať tak museli, chceli alebo či o tejto udalosti iba nemali dostatok informácii. To sa teraz asi nedozvieme, nič to však nemení na skutočnosti, že chata bola vypálená a bolo treba dvihnúť hlavy a pustiť sa do ďalšej práce.
Nová chata i režim
V Ľubietovej turisti po vojne príliš dlho neotáľali a už v roku 1946 sa pustili do výstavby novej chaty. Plány a výstavbu si zobral na starosť miestny podnikateľ, pán Hynek Kolík. Prvý rok stavebných prác zahŕňal výkop pre pivnice a základy, vynášku a uskladnenie materiálu, čo stálo 601 700 Kčs. Hrubá stavba bola podľa plánov dokončená v roku 1947 a záverečné práce boli naplánované na rok 1948.
Ako sa možno dozvedieť z archívov Alojza Lutonského (vtedajšieho generálneho tajomníka KSTL), 20. októbra 1948 bola nová Chata pod Hrbom dokončená a na jej výstavbu sa použilo 1 196 500 Kčs. Nepodarilo sa mi zistiť, či je táto suma zosumarizovaná alebo k nej treba pripočítať tých 601 700 za prvý rok stavebných prác, no ak by sme brali do úvahy predpokladané náklady pána Kolíka vo výške 2 000 000 Kčs, tak výsledných 1 798 200 Kčs by ďaleko od tých predpokladov nebol.
Ako všetci vieme, po vojne u nás nastal nový politický režim a prišla garnitúra, pre ktorú nebolo nič nezvyčajné lusknutím prstov vziať si niečo, čo niekto iný predtým roky budoval. Takýto osud postihol aj KSTL (Klub slovenských turistov a lyžiarov).
Nová vláda sa usilovala o zjednotenie telovýchovy a športu do jednej celoštátnej organizácie a vytvorila JTO Sokol (Jednotná telovýchovná organizácia Sokol). To slovo “jednotná” môžeme samozrejme chápať ako “jediná”.
Napriek protestom predstaviteľov KSTL, ktorí argumentovali rokmi dobrej práce a progresom v propagácii turizmu, rozhodnutie bolo všetkým vopred jasné. V septembri 1949 pod nátlakom museli predstavitelia KSTL súhlasiť so zlúčením ich klubu a JTO Sokol.
Niektoré kluby, oddiely a ich členovia s touto zmenou súhlasili, niektorí však nie. Niet sa čo čudovať, najmä po tom, ako sa záhadne zničil archív a knižnica KSTL s 3000 zväzkami a ako podaktorí ani nestihli “zlúčenie” zaregistrovať a už bolo niekoľko turistických objektov majetkom národných podnikov či závodných výborov ROH, Interhotelov atď. Mnoho oddielov odmietlo fungovať pod značkou Sokol a ignorovalo výzvy na odoslanie evidenčných listov, ústredný výbor JTO im následne teda zastavil činnosť.
Rozbehnutí turisti z Ľubietovej sa rozhodli pokračovať vo svojej začatej práci, nejaké výrazné zmeny v ich fungovaní ich nezasiahli a pod názvom Turistický oddiel JTO Sokol v Ľubietovej slávnostne otvorili novú Chatu pod Hrbom. Stalo sa tak 28. mája 1950 o 10. hodine predpoludním a hostia sa na túto ceremóniu pozývali už dva týždne vopred. Pozvánky boli rozposlané trojicou Daniel Šišiak (tajomník oddielu), Zoltán Barta (predseda oddielu) a Pavel Gráč (predseda JTO Sokol).
Aj keď režim priniesol neistotu, turisti z Ľubietovej bez ohľadu na oficiálny názov ostali verní svojej povesti, ukázali svoju odhodlanosť a pracovitosť, za čo im môžeme v súčasnosti len a len poďakovať.
Nová chata ponúkala dokopy 46 lôžok (4-posteľové izby a 2 väčšie nocľahárne so 14 lôžkami), do chaty bola zavedená voda, kúrilo sa kachľami, svietilo petrolejovými lampami a väčšia jedáleň slúžila aj ako spoločenská miestnosť. Aspoň tak chatu opísal Vladimír Adamec v roku 1956 v knihe Lyžiarske terény na Slovensku.
O tri roky neskôr, v roku 1959, v ďalšej publikácii s názvom “Turistické ubytovanie na Slovensku: Horské hotely, Chaty a útulne, Stanové tábory, Turistické nocľahárne, Zotavovne ROH” poskytol autor Ján Žalčík o chate informácie, ktoré hovoria, že kapacita bola rozšírená na 54 lôžok a v každej izbe bola k dispozícii studená voda. Okrem toho pribudlo elektrické osvetlenie, lyžiareň, knižnica a dokonca aj volejbalové ihrisko pri chate.
V roku 1961, sa v časopise Krásy Slovenska Daniel Šišiak venoval opisu chaty, z ktorého zaujala najmä jedna informácia – v stene pri vchode bola umiestnená časť ťažkého guľometu, čo malo symbolizovať hrdinské boje partizánov. Pán Šišiak tiež uviedol, že v tom čase bola chata v prenájme podniku Stredoslovenské cementárne v Banskej Bystrici.
Po podniku Stredoslovenské cementárne v Banskej Bystrici sa vlastníkom chaty stala Slovenská akadémia vied. Presné dátumy tohto prevzatia mi nie sú známe, avšak zdá sa, že príliš sa nedbalo na starostlivosť o ňu, pretože nasledujúci vlastník, národný podnik Skloplast Trnava, ju v roku 1976 prevzal podľa ich slov vo veľmi zlom stave.
Chatárom až do mája 1983 bol Ivan Čambalík a po ňom nastúpil Jozef Sedlák, ktorý v roku 1996 chatu odkúpil do svojho vlastníctva. Okrem spomínaných chatárov sa v minulosti na tomto poste vystriedali aj p. Lukáč z Lučatína, Ľudovít Chebeň s manželkou, Ladislav Chrochotský, Ivan Petrík a iní.
V roku 1981 bola v spravodaji Slovenský turista Chata pod Hrbom označená ako jedna z mála podnikových chát, ktoré vyhradili časť svojej ubytovacej kapacity aj pre bežných turistov. Tento krok vedenia podniku Skloplast Trnava si našiel v spravodaji aj verejne poďakovanie. O chatu a všeobecne o turistickú činnosť sa starali Jaroslav Čierny (zakladajúci člen odboru a prvý predseda), Zdenka Šullová a okolo roku 1985 odbor prevzal Karol Stachovič. S ďalšími aktívnymi členmi, z ktorých spomenieme napríklad Michala Antala či Augustína Zvolenského, ďalej rozvíjali turizmus v tejto lokalite a boli to oni, kto v roku 1979 nainštaloval na Hrbe vrcholovú knihu. Rekonštrukčné práce na chate mal na starosti najmä Ján Kabaňa.
V rovnakom spravodaji sa v roku 1985 rozpísal aj Michal Antal:
„Jedna, akoby prachom zabudnutá lokalita povyše obce Ľubietová, preberá sa k životu. Je to oblasť geografického stredu Slovenska, chata pod Hrbom. Pred osudom, aký postihol viaceré obľúbené chaty na Slovensku, túto azda zachránili Trnavčania odkúpením od Slovenskej akadémie vied. Vysokými nákladmi dostala chata generálku, o akej sa jej ani nesnívalo. Chatu obhospodaruje n.p. Skloplast Trnava, chatárom je Jozef Sedlák. Prevádzka chaty je celoročná, aj s kompletnými službami pre turistickú verejnosť. Trnavský odbor turistiky TJ Skloplast za spolupráce Zväzu turistiky SÚV ČSZTV a podpory Vládneho výboru pre cestovný ruch SSR, postavil v blízkosti chaty aj lyžiarsky vlek.“
Okolo roku 1996 bola teda chata vo vlastníctve Jozefa Sedláka, dlhoročného chatára, a od júla 2022 má nového majiteľa.
Súčasnosť
Od júla 2022 je Chata pod Hrbom vo vlastníctve firmy JKM ŽERIAVY s.r.o. a celá rodina, ktorá sa o chatu stará, neustále pracuje na tom, aby z nej návštevníci odchádzali oddýchnutí a s úsmevom na perách.
Chata dispuje 48 lôžkami, na prvom poschodí sa nachádza spoločenská miestnosť s televízorom, na prízemí si pre zmenu prídu na svoje milovníci hier. Zahrať si tam môžete stolný futbal, stolný tenis, šípky, biliárd a iné zábavné hry. Nezaostáva ani kuchyňa, v ktorej by ste márne hľadali polotovary a hladní z chaty neodídu ani ľudia s rôznymi intoleranciami.
Otvorená je nonstop a vyššie spomínané informácie z nej robia výborné oddychové miesto nie iba pre turistov, ale aj rôzne skupiny či už v rámci športových sústredení, osláv či pracovných team-building akcií a podobne.
Zdroje a snímky: Časopis turistů | Krásy Slovenska | fond Štátneho okresného archívu v Banskej Bystrici | 50 let Klubu československých turistů (1888-1938) | Hosť turista | Jegorovova partizánska brigáda (Helena Pažurová, 2017) | Múzeum SNP | Archív KST Lokomotíva Banská Bystrica | Národná obroda | Pravda Bratislava | Roľnícke noviny | Slovenský východ | Smer | Strelníky, Povrazník, Ľubietová v odboji (I. Kováč, O. Vaněk; 2009) | Sprievodca po Banskej Bystrici a okolí (Slovakotour 1939-45) | Štart | Slovenský turista | Bystrický Permon | súkromný archív
Strelníky Povrazník Ľubietová v odboji…Ivan Kovač , Oldŕich Vaňek…rok vydania 2009. Vydal obecny úrad Strelníky, Povrazník, Lubietova, tlačiareň D&M Slovenská Lupča. Má 126 strán , náklad len 200ks….určena iba pre priamych žijúcich bývalých partizánov…. Na predvojnovej chate robil chatara Oklepek z Lubietovej…rád holdoval alkoholu…dopĺňam chýbajúci údaj prvého chatara…
Veľká vďaka!