Generálny riaditeľ maďarských železníc, neskôr riečnej a námornej dopravy, publicista, fotograf, člen a predseda rôznych turistických spolkov, no najmä slávny horolezec, ktorého pozná každý, kto sa zaujíma o horolezectvo vo Vysokých Tatrách.
Tak by sa v skratke dal opísať Július alebo Gyula Komarnicki, narodený 23. februára 1885 v Budapešti.
Rodina a škola
Jeho rodičmi boli Zsigmond Komarnicki (1839-1890) z Varšavy a Karolína Nendtvichová (1858-1909) z Kežmarku. Prečo sa teda Gyula narodil v Budapešti? Dôvod je jednoduchý. Otca Zsigmonda ako stúpenca poľskej nezávislosti, často prenasledovala ruská cárska polícia a okolo roku 1860 bol nútený opustiť krajinu a usadil sa na francúzskom území. Vyštudoval École Centrale v Paríži a keďže sa nemohol vrátiť do Ruskom ovládaného Poľska, ako železničný inžinier prišiel do Maďarska. Bolo to v správny moment, pretože sa práve v celom Uhorsku začali budovať železnice.
Bohužiaľ, Gyula otca moc nepoznal, keďže v jeho piatich rokoch zomrel. Mal však aj súrodencov, bratov Romana (1887–1973), Lászla (1880-1922) a sestru Máriu (1878-1946). Všetci sa narodili v Budapešti resp. vo Viedni. Po smrti manžela sa matka vydala za Adolfa Forchera, s ktorým mala ďalšie dve deti, dcéry Gizellu a Irmu. Aj keď Gyula spoznal rodinu z otcovej poľskej strany, nejaké väzby na Poľsko nepociťoval a často sa vyjadroval, že s touto krajinou ho nespájajú rodinné vzťahy, ale vzťahy s kolegami horolezcami. Strednú školu ukončil na piaristickom gymnáziu v Budapešti, doktorát získal z práva a zložil advokátsku skúšku.
Lomnický štít nebol prvý
Mladý Gyula videl Tatry prvýkrát, keď mal sedem rokov, na dovolenke v Tatranských Matliaroch s matkou a otčimom. Druhýkrát to bolo až o dvanásť rokov neskôr, po maturite, keď si opäť v Matliaroch užíval počas letných prázdnin tamojšie tanečné zábavy. Tatry mu nikdy nejakým spôsobom neučarovali a za to ho kritizoval aj jeho spolužiak Jenő Serényi, ktorý nechápal, ako môže niekto s možnosťami, ktoré Gyula mal, len tak ignorovať krásu týchto hôr. V mnohých publikáciach či webových článkoch sa možno dočítať, že prvý štít, na ktorý Gyula vystúpil a po ktorom objavil v sebe vášeň k horám, bol Lomnický štít. Dnes sme však múdrejší o dve informácie.
Tou prvou je, že Serényimu sa podarilo presvedčiť na túru v Tatrách aspoň brata Romana, keď už Gyula nemal záujem. Keď sa Roman z výletu vrátil, úžasný zážitok opisoval svojmu bratovi a zároveň ho presviedčal, aby sa pridal na najbližší “trek”, ktorý mal byť síce dosť dlhý, ale o to krajší (čo môžeme potvrdiť aj v súčasnosti, pretože čo lokalita, to pastva pre oči).
Gyula súhlasil a tak sa vydali na cestu, o ktorej som si najskôr pomyslel, že sa autor pomýlil v popise alebo že zle prekladám maďarské názvy, no nie. Ide o trasu, ktorá je síce náročná, no určite nie nezvládnuteľná, veď posúďte sami.
Za jeden deň sa im podarilo prejsť z Doliny Bielej vody postupne cez Kopské sedlo, Tatranskú Javorinu, Dolinu Roztoki, Opáleny vrch na Morské oko, odkiaľ sa “prehúpli” do Bielovodskej doliny, na Poľský hrebeň a odtiaľ na Sliezsky dom. Či z Morského oka obchádzali celý hrebeň na začiatok Bielovodskej doliny alebo to vzali výstupom na hrebeň a zostupom z neho, to ťažko povedať, každopádne v oboch prípadoch to musel byť veľmi náročný deň, čo koniec koncov priznali aj v opise túry. Na Sliezskom dome sa zhodli, že doterajšia cesta bola veľmi náročná, no krásna a preto sa rozhodli na chate prespať, načerpať sily a pokračovať ďalej – zo Sliezskeho domu na Popradské pleso a odtiaľ na Rysy. Vieme teda, že aj keď mnoho zdrojov uvádza, že Lomnický štít bol jeho prvá veľká túra, ešte pred ním stihol absolvovať tento výlet s cieľom na Rysoch.
A druhá informácia? Nejeden autor opisujúci život Gyulu Komarnickeho tvrdí, že Tatry, turistiku a horolezectvo si zamiloval po výstupe na Lomnický štít, no v opise tohto dobrodružstva si vysvetlíme, prečo tomu bolo skôr naopak.
Chlapci z mesta na Lomničáku
Keď bratia Gyula a Roman absolvovali vyššie spomínaný trek, asi sa trošku mylne domnievali, že sa z nich stali špičkoví horolezci. Veď prešli tak dlhú trasu bez zranenia, síce fyzicky unavení, no za to psychicky posilnení. Rýchly pád späť na zem však prišiel onedlho, konkrétne počas ďalšej rodinnej dovolenky v Tatranských Matliaroch, kde v utorok 14. augusta 1906 mladíci dostali šialený nápad. V nohaviciach a vychádzkových topánkach, jednoducho v odeve, v akom by sa prechádzali po Budapešti či Viedni, sa rozhodli prejsť z Tatranských Matliarov na Skalnaté pleso. Ich skúsenosti s vysokohorským terénom začínali a končili dvojdňovým “tripom” zakončeným na Rysoch, no tentokrát sa bratia ocitli pod stenami Lomnického štítu a zjavne boli odhodlaní vystúpiť na vrchol.
Bolo tam nekonečné ticho, o ktorom nevedeli, či ho vnímať ako niečo pokojné a krásne alebo desivé a nebezpečné. Chladné skalné steny mlčali a tým, ktorí ich nepoznali, neprezradili vôbec nič, takže obom bol tento svet dosť neznámy. Na Skalnaté pleso sa dostali s ľahkosťou, ale potom bolo treba nájsť cestu do Lomnického sedla. Dostali sa aj tam a odtiaľ viedol vodný tok až k Mojžišovmu prameňu, no nad ním sa cesta rozvetvovala do viacerých smerov, takže nájsť ten jeden správny si vyžadovalo veľa energie, času i nervov. Pomalým a opatrným stúpaním však okolo 16:00 dosiahli vrchol. Rodičia si mysleli, že išli za príbuznými na Štrbské pleso a mladá dvojica sa pritom zabávala na vrchole Lomnického štítu.
Jeden šialený nápad vystriedal druhý, keď si bratia povedali, že by mohli zostúpiť na chatu k Zelenému plesu a počkať tam na kamarátov, ktorých by takto dosť prekvapili a samozrejme, takýto výkon by zabodoval aj u dievčatách. Nevedno, či boli tak sebavedomí alebo iba hecovali jeden druhého, tento nápad sa však rozhodli zrealizovať.
Zdalo sa, že severná stena Lomnického štítu vedie plynulo dole k chate, no keď boli asi 250 metrov pod vrcholom, dostali sa do priepasti vo vrchnej časti Medenej kotliny. Kam teraz? Neskoré popoludnie, únava, no nulová chuť sa vrátiť na vrchol a zostúpiť cestou, ktorou prišli. Obaja chlapci boli bez lana, istením bola len vystretá ruka či turistická palica. Veľa úsekov zostúpili štýlom, že napríklad Gyula opatrne za pomoci Romana zliezol nejaký úsek a následne Romanovi urobil z rúk schody na zostup. S veľkou dávkou šťastia sa napokon dostali za súmraku na koniec snehového pola a mysleli si, že to najhoršie už majú za sebou. S hrôzou však zistili, že je pod nimi ďalšia priepasť, asi pätnásť metrov hlboká. Aj sa im šmyklo, aj sa kĺzali snehovým polom, aj boli len pár centimetrov od tragédie, no poradili si. S vreckovým nožíkom, ktorým dlabali do zamrznutého snehu chyty, spojenými batohmi namiesto lana, konským plášťom atď..
Hviezdy už zdobili oblohu, keď sa bratia ocitli síce bezpečne, ale ešte stále len vo Veľkej Zmrzlej doline. Z tvárí i rúk im tiekla krv, to luxusné mestské oblečenie pripomínalo oblečenie otrhaných žobrákov a aj keď boli hladní a premrznutí, neostávalo im nič iné, než počkať do rána. Za úsvitu sa bratia vydali na zvyšok dobrodružstva, čoskoro našli reťaze a dostali sa tak k Zelenému plesu. Asi si viete predstaviť strach rodičov, ktorí celú noc nemali o svojich deťoch žiadne informácie. Keď sa vrátili, nemuseli deťom dávať ani pokarhanie či zákaz podobné výlety absolvovať v budúcnosti, sami sa zaprisahali, že do hôr už nikdy nevkročia.
O niekoľko dní neskôr sa dostala Gyulovi do rúk kniha od Marcella Jakovicsa z roku 1903. Jej názov bol Úttalan utakon (Na nespevnených cestách) a autor v nej opisoval alpské hory. Hneď po otvorení zbadal fotografiu, ako niekto lezie v hrôzostrašnej stene Kleine Zinne. V ten moment sa stretli všetky faktory, ktoré ho od hôr mali navždy odradiť.
Keď sa však vrátili do Budapešti, ich priatelia, horolezci, im o tomto výkone povedali, že dosiahli niečo neskutočné. Bez horolezeckého vybavenia a skúseností vyliezli na Lomnický štít a navyše ho zliezli úplne novou cestou. Taký výkon sa podarí len ľuďom, ktorí sú od prírody horolezcami a navždy nimi aj ostanú. Bratom to lichotilo a vyslovený sľub, že do hôr už nikdy nevkročia bol veľmi rýchlo prehodnotený. Na jeseň toho istého roku začali v Budapešti tajne navštevovať horolezecké kurzy a v zime sa naučili lyžovať.
Od roku 1907
V nasledujúcom roku sa začal Gyula bližšie spoznávať s tatranskými skalami a neodradila ho ani tragédia, ktorá sa stala v auguste roku 1907. Najskôr s bratom a Júliusom Andorom Heftym v nedeľu 4. augusta 1907 vystúpili na Jahňací štít novou cestou (hrebeňom z Veľkého Bieleho plesa) a vo štvrtok 8. augusta sa tešili z výstupu na Bradavicu, dosť náročnou cestou pomenovanou po B. Tomassonovej, ktorá na jej vrchol vystúpila v roku 1899 s vodcami Breuerom a Strompfom.
Keď večer šťastne zišli na Sliezsky dom, kde sa mali stretnúť s kamarátom Jenőm Serényim a jeho spolulezcami Lajosom Károly Hornom a Jenőm Wachterom, ani jeden z nich tam nebol a až v neskorých hodinách prišla správa o tragickej udalosti. Posledný menovaný, Jenő Wachter, spadol zo Žabieho koňa a pád neprežil. Ako som sa dozvedel z opisu tejto tragédie, v rovnaký moment vystupovali a zostupovali z koňa aj ďalší traja horolezci z Poľska – Stanislaw Konarski, Kazimierz Firganek a Ignácy Król. Všetci horolezci sa po tejto smutnej udalosti na znak súcitu rozišli, zrušili ďalšie horolezecké plány a odcestovali domov.
V roku 1908 sa už vlak menom Gyula Komarnicki rozbehol naplno a nebolo možné ho zastaviť. S rôznymi partnermi objavoval neustále nové cesty, z ktorých treba spomenúť najmä SZ hrebeň Žltej veže či Malého hrotu, východnú stenu Javorového štítu, východný hrebeň Malého Javorového štítu či severnú stenu Mnícha.
Pritom rok sa nezačal dobre a hneď pri prvej túre dostal ťažkú otravu jedlom. Zjedol konzervu na chate pri Zelenom plese a s ťažkosťami odišiel vyhľadať pomoc. Navštívil doktora Zoltána Zsigmondyho, ktorý bol taktiež horolezcom a ten mu dal jasnú radu: ,,Normálnych ľudí ukladáme do postele, ale horolezcov… Vráť sa naspäť do hôr!”
Tak znela rada, ktorú Gyula poslúchol, rodičom povedal, že ide do Tatier k doktorovi Michalovi Guhrovi, ktorý sa o neho postará. Tí ostali pokojní, nevedeli však, že si to ich syn nasmeroval rovno k Popradskému plesu, odkiaľ cez Mengusovské sedlo prešiel k Morskému oku, odtiaľ do Zakopaného a tam stretol Janusza Chmielowského, poľský supertalent, o ktorom sme už písali článok Janusz Chmielowski a jeho tatranské úspechy.
Vtedy sa začalo ich takmer 60-ročné priateľstvo, spoločne sa zúčastnili aj otvorenia chaty pri Morskom oku, spolu vystúpili na Rumanov štít, Gánek, Batizovský štít a absolvovali nespočetne množstvo výstupov, prvovýstupov a ciest, o ktorých sa dovtedy mnohým ani nesnívalo. Často sa k ním pripojil aj brat Roman a onedlho im už boli Tatry malé a ocitli sa v zahraničí. Ubehli len tri roky od momentu, kedy sa vystrašil pri pohľade do knihy na horolezca v Kleine Zinne a v rovnakej stene sa teraz ocitol on sám. Nechýbajú ani také triumfy ako prelezená 1000-metrová stena na Torstein, ďalej Dachstein, Eiskarlspitze, ale aj severovýchodná stena Zwölferkofelu, skupina Fanis či komín v Croda da Lago.
Aj keď v roku 1910 ešte liezol krásne partie v Dolomitoch, v Alpách pôsobil už viacmenej iba ako vojenský lyžiarsky inštruktor. Cítil, že jeho srdce patrí Tatrám a spustilo sa jeho najúspešnejšie dvojročné obdobie. Veľmi dlho by som menoval jeho prvovýstupy, ktorých bolo dokopy až 143. Veľkú zásluhu má aj na dobrých vzťahoch medzi uhorskými horolezcami z Budapešti a okolia s tými z Poľska. Vedel totiž veľmi dobre po poľsky a výkonmi sa rovnal tým najlepším Poliakom, s ktorými aj zdieľal svoje úspechy resp. uskutočnil ich s nimi spoločne. Okrem Janusza Chmielowskeho to boli napríklad Roman Kordys či Mieczysław Świerz. Zo Slovákov veľmi často liezol s Júliusom Andorom Heftym.
Veľký zlom nastal v roku 1912, keď sa jeho brat oženil s Edit Hüttnerovou a prestal liezť. Gyula tak prišiel nie iba o partnera v stene, ale aj najlepšieho priateľa a oporu, keďže už nemohli spolu tráviť toľko spoločného času. Aj preto v roku 1913 Gyula neurobil takmer žiadne letné výstupy. Druhý zlom nastal v roku 1914, keď vypukla prvá svetová vojna.
Vojnové obdobie
V čase, kedy sa Gyula pripravoval na advokátske skúšky, vypukla prvá svetová vojna a to znamenalo, že jeho horolezecká a turistická aktivita padla na minimum, chodil viacmenej iba lyžovať. Vo februári 1915 ho povolali do armády a už ani na lyžovanie neostal čas, v tomto roku zaznamenal iba tri zimné túry. O rok neskôr, v júni 1916 ho poslali na taliansky front, kde sa však zranil a na jeho šťastie, ho poslali do vojenskej nemocnice doktora Michala Guhra v Tatranskej Polianke.
Hneď ako sa mu zdravotný stav polepšil, vedel, čo potrebuje pre úplne uzdravenie – nasmeroval si to na tatranské vrcholy. Ako dobrého lyžiara a znalca pohybu vo vysokohorskom prostredí si ho však armáda vyžiadala do Tirolska ako vojenského lyžiarskeho inštruktora a zakrátko bol opäť povolaný do talianskeho frontu.
Aj keď by sa zdalo, že svoje turistické, lyžiarske či horolezecké zručnosti zdokonaľoval striedavo v Alpách a Tatrách, od roku 1925 do roku 1936 naše veľhory vôbec nenavštívil. Takéto striedavé výlety absolvoval až v období medzi rokmi 1937 a 1943. V roku 1944 absolvoval túru na Huncovský štít a v roku 1960, keď mal 75 rokov, sa nadobro rozlúčil s milovanými Tatrami.
Učinil tak výstupom na Kozí a Kôprovský štít a samozrejme tam, kde to všetko začalo – výstupom na Rysy.
Turistické a športové spolky
Skúsenosti a vedomosti z týchto ciest si zapisoval a vzniklo tak mnoho sprievodcov v maďarskom i nemeckom jazyku. Okrem toho písal aj množstvo článkov v časopise Turistaság és Alpinizmus, ktorého bol spoluzakladateľom a v istom období aj šéfredaktorom. Veľmi vzácna je aj jeho korešpondencia s poprednými horolezcami, napríklad s Alfrédom Grószom. Týchto dvoch vynikajúcich objaviteľov Tatier spájalo skutočné priateľstvo, ktoré pretrvalo až do smrti a ich korešpondencia zachováva mnohé dokumenty z histórie Tatier. Zaujímavosťou je, že obaja spolu absolvovali iba dve spoločné túry, hrebeň Hrubô a masív Oštepov. Vysvetľuje sa to tým, že Komarnicki začínal svoju kariéru s bratom Romanom a v momente, keď na seba narazili, Alfréd Grósz už mal svojich stálych partnerov.
Okrem lezenia sa venoval aj propagácii turistiky a horolezectva a v tomto smere bol veľmi aktívny aj od roku 1909 ako člen a predseda BETE (Budapesti egyetemi turista egyesület – Budapeštiansky univerzitný turistický spolok), od roku 1910 ako člen predstavenstva Magyar Sí Klub (Maďarského lyžiarskeho klubu), od roku 1911 ako člen budapeštianskej pobočky MTE (Magyar Turista Egyesület – Maďarského turistického klubu) a neskôr aj ako člen predstavenstva samotného MTE. Nechýbal ani v MKE (Magyarországi Kárpát Egyesület – Uhorskom karpatskom spolku), kde bol od roku 1913 členom ústrednej rady a v ďalších iných spolkoch.
75. narodeniny Gyula Komarnicki oslávil v kruhu priateľov z Maďarska, Poľska i Slovenska a o jeho živote sa snažil pred všetkými porozprávať Henrik Bucsek (1906-1997), okrem iného čestný člen Maďarského horolezeckého klubu či člen Maďarského turistického klubu. Bucsek spracovával zápisky a informáciami bohatý denník Gyulu Komarnickeho pre ďalšie vydanie horolezeckého sprievodcu.
Aký horolezec, taký človek
Ako sa sám Bucsek vyjadril, úspechy, ktoré Gyula dosiahol ako horolezec, by zaplnili niekoľko strán, no nemožno nespomenúť, že ako skvelý horolezec to bol v horách, minimálne rovnako skvelý to bol aj človek mimo hôr. Stačí uviesť jeden príklad za všetky. Ako generálny riaditeľ Maďarských železníc a neskôr generálny riaditeľ Maďarskej riečnej a plavebnej spoločnosti získal množstvo kontaktov a finančných prostriedkov, ktoré využil na jeseň 1939, keď utekalo veľa Poliakov do Maďarska. Mnohým bratom a sestrám poskytol pomoc pred vyčíňajúcimi hitlerovcami a zachránil tak niekoľko životov. Aj za to sa Gyula stal čestným členom PTTK (Polskie Towarzystwo Turystyczno-Krajoznawcze – Poľský turisticko-vlastivedný spolok).
Mladí ľudia v ňom spoznali láskavého priateľa s nevídanou pamäťou, vždy pripraveného pomôcť svojou radou. Vedeli, že ju nikdy nikomu neodoprel. Pre žiarivú lásku k horám, pre vytrvalosť v boji tvárou v tvár nepriazni osudu, pre bohatstvo všetkých cností, bez ktorých nikto nemôže byť vynikajúcim horolezcom. Pre toto všetko bol, je a bude jedným z našich vzorov.
S posolstvom, že horolezec nebojuje so skalou, ale so svojou vlastnou slabosťou a ak je človek napriek svojmu úsiliu nútený podľahnúť nekonečným silám prírody, nie je to hanba, nie je to porážka, ale len prostriedok poznania vlastných schopností, sa Gyula Komarnicki 27. augusta 1975 pobral do tatranského neba. Stalo sa tak šesť mesiacov po tom, čo v budapeštianskom Kossuth klube oslávil svoje 90. narodeniny.
Jeho brat Roman mal so svojou manželkou sedem detí a zomrel v Budapešti 22. marca 1973 vo veku 85 rokov.
Spolužiak Jenő Serényi ako 31-ročný zomrel v talianskom Doberde počas vojny 15. júla 1915.
Na záver, si nižšie môžete pozrieť niekoľko fotografií, ktoré počas svojho života Gyula vyhotovil.
Zdroje: Földrajzi közlemények | Turistaság és Alpinizmus | Tatranské siluety (Anton Marec) | Wielka encyklopedia tatrzańska (Zofia Radwańska-Paryska, Witold Henryk Paryski) | Z dziejów taternictwa. O górach i ludziach (Bolesław Chwaściński) | Turisták Lapja | Hegymászó Híradó
Napísať komentár