Hotel Carpathia

V dnešnom článku si predstavíme Hotel Carpathia, známy aj ako Penzión Karpatia, významný historický objekt Vysokých Tatier, ktorého príbeh odráža vznik jednej z tatranských osád a je spojený s dramatickými udalosťami vojnového obdobia.

Založenie a prvé roky

Základom osady Tatranská Lesná, ktorá vznikla nad Cestou slobody v katastri obce Stará Lesná, bol práve Hotel Carpathia. Jeho výstavbu inicioval hostinský z Matejoviec, Ármin Eichner, pre priateľov a deti známy aj ako Armín-báči. Budova bola postavená na pravom brehu Studeného potoka vďaka stavebným prácam Júliusa Marcsána z Popradu. Zariadenie dodala kežmarská firma J. Hartmann a synovia, zatiaľ čo nábytok pochádzal od stolára Patakyho z Popradu-Veľkej.

Hotel bol slávnostne otvorený 15. decembra 1928. Pôvodne ponúkal 10 dvojposteľových a 18 jednoposteľových izieb a na druhom poschodí sa nachádzali dve spoločné nocľahárne, ktoré často využívali členovia Turistického spolku Priateľov prírody z Matejoviec.

Tragédia arizácie a vojnové roky

Keďže Eichner bol židovského pôvodu, pred druhou svetovou vojnou jeho majetok podliehal arizácii podľa zákonov tzv. Židovského kódexu z roku 1941. Bol si teda vedomý hrozby, že jeho majetok (a teda aj Carpathia) skončí v rukách prívržencov režimu, gardistov či nacizovaých Nemcov, ktorých bolo na Spiši v tom období mnoho. Požiadal preto svojho známeho, Štefana Zamkovského, aby sa stal formálnym arizátorom. Eichner dúfal, že týmto krokom ochráni hotel pred nedôveryhodnými osobami a zabezpečí jeho prevádzku pod rodinným vedením aj na ďalšie roky.

Štefan Zamkovský, známy tatranský horolezec, chatár či záchranár, no jednoducho – vášnivý milovník Tatier, spočiatku váhal. Mal totiž dostatok starostí so stavbou svojej vlastnej chaty, ktorá dnes nesie jeho meno, a penzión v osade Tatranská Lesná ho nelákal – preferoval výšiny hôr pred administratívou a prevádzkovaním podobných objektov nižšie v osadách. Napriek tomu po naliehaní Eichnera, ktorý ho ubezpečil, že rodina bude hotel naďalej riadiť a on bude majiteľom iba na papieri, súhlasil.

Eichner bol spolu s rodinou však deportovaný do koncentračného tábora Wieliczka, kde v roku 1942 zomrel. Zamkovský sa tak ocitol v komplikovanej situácii. Verejnosť, ktorá často nepoznala detaily udalostí, ho označovala za „ziskuchtivého arizátora“. Tieto tvrdenia sú však podľa viacerých svedectiev nespravodlivé. Je veľmi náročné iba z rozprávania iných vyhodnotiť, ktorá verzia je pravdivá a asi sa už ani neobjaví fakt, ktorý by jednu či druhú verziu definitívne potvrdil respektíve vyvrátil.

Cítim však potrebu spomenúť, že mám prečítané stovky článkov z dobovej tlače, stovky strán kníh a mnoho rozhovorov, kde Štefana Zamkovského aj významné osobnosti z oblasti turistiky opisujú, ako čestného človeka priateľskej povahy, ktorý neváhal pomôcť v hocijakej situácii. Riskoval veľa aj počas vojny, keď Zamkovského chata slúžila ako útočisko pre množstvo ľudí, ktorí sa museli skrývať pred Nemcami.

O tom, že situácia bola dosť komplikovaná, hovorí aj chaotické menovanie majiteľa hotela v rôznych časopisoch či zoznamoch ubytovacích zariadení a telefónnych čísel. Ako vidieť v novinách Národnie noviny z roku 1942, za majiteľa bol označený Štefan Zamkovský, no ešte v roku 1943 nájdeme dokumenty, kde je za majiteľa a správcu označený Armin Eichner.

Obdobie po vojne

Po skončení vojny bol hotel značne poškodený a sprístupnený až 20. júla 1946. Zdá sa, že sa na istý čas dostala k spravovaniu Eichnerova rodina, pretože medzi menami majiteľov som našiel v roku 1948 pani Helenu Faltinovú ako majiteľku a Ivana Faltina ako správcu. Ako som ďalej pátral, zistil som, že Helena Faltinová sa za slobodna volala Eichnerová a narodená bola v roku 1909, išlo teda o dcéru Armina Eichnera. Potvrdilo sa to žiadosťou v Súdnom ústrednom oznamovateľovi z roku 1947, kde je spomenutá ako majiteľka penziónu v Starej Lesnej. Bohužiaľ v smutnom kontexte, žiadala o vydanie dedičského svedectva v pozostalostnej veci po nebohých súrodencoch – bratovi Pavlovi a sestre Jolane.

Keď neskôr v krajine prebiehalo znárodňovanie majetkov, z hotela sa stala odborárska zotavovňa Karpatia. Nepoznám mená jednotlivých správcov, no dlhé obdobie ním bol pán Ján Čech. V istom čase Karpatia upadla a prestala slúžiť verejnosti, až v 90. rokoch sa opäť otvorila ako turistické ubytovanie, no zdá sa, že nie nadlho. V 1995 bola súčasťou hotelovej siete spoločnosti SOREA. V roku 2015 ešte slúžila verejnosti na ubytovanie, no v súčasnosti tento historický objekt chátra.

Ak disponujete ďalšími informáciami, kontaktujte nás prosím na mailovej adrese info@pomehore.sk.

Zdroje: Slovenský východ, Telefónny soznam Slovenskej republiky, Hotely v Československej republike, Hlas oslobodených, Živnostenské Noviny, Soznam telefonných ústrední, hovorní a účastníkov Slovenskej republiky, Národnie noviny, Tatranský dvojtýždenník, Průvodce po Československé republice, Národná obroda, Slovák