Záverom roka 1928 si Dolinu Zeleného plesa vo Vysokých Tatrách vybrala za cieľ svojich výstupov trojica priateľov a zároveň partnerov na horolezeckom lane. Spolu liezli už dlhšie a v tom čase predstavovali nastupujúcu elitu poľského horolezectva. Keďže do Tatier mali poriadne ďaleko, využívali každú príležitosť na pobyt v nich a zároveň to bola pre nich aj tvrdá príprava na výstupy v iných svetových horstvách. Mali veľmi dobré vzťahy s horolezeckou komunitou na československej strane Tatier, v lete toho istého roku počas štyroch augustových dní na Téryho chate jeden z nich bol spolu s profesorom Alfrédom Grószom hlavným organizátorom ojedinelého stretnutia horolezcov, na ktorom sa zúčastnilo cez 80 účastníkov z obidvoch strán Vysokých Tatier.
Chatárom-nájomcom obidvoch chát, a zároveň dobrý priateľ tejto trojice, bol v tom čase Vincent Targyik (1893-1958), medzi horolezcami obľúbený horal z nížin z okolia Nitry (Výčapy-Opatovce). Práve v jeho pozostalosti sa z tohto obdobia zachoval jeden veľmi cenný fotodokument, útla a časom už poškodená fotografia, ktorú jeden z trojice Poliakov s venovaním daroval pánu Targyikovi na pamiatku. Nech táto fotografia je skromnou pripomienkou na jej aktérov. Po 95 rokoch ich už len málokto pozná, prípadne si na nich spomenie. Pripomeňme si ich pestré, zároveň smutné a pohnuté životné osudy, zaslúžia si to…
Najstarším z trojice priateľov a hlavným organizátorom ich spoločných akcií vo Vysokých Tatrách bol Konstanty Narkiewicz-Jodko (1901-1963), stojaci v strede fotografie. Napriek rôznym životným peripetiam veľmi zaujímavá osobnosť. Priblížme si ju trochu viac.
Narodil sa 23. októbra 1901 v historickom mestečku Pińczow v rodine nižšieho súdneho úradníka. Matka bola Ruska a trpela tuberkulózou, ktorá bola aj príčinou jej smrti v roku 1919. Tuberkulózou sa nakazili a zomreli na ňu aj dve sestry Konstantyho. On sám v detstve bol v ohrození života niekoľko rokov. Do vypuknutia 1. svetovej vojny absolvoval tri triedy ruského gymnázia v Miechowie a Kielcach. Vojnové roky strávil v usadlosti Proszowice, kam sa rodina presťahovala. V roku 1918 bol povolaný do armády, demobilizovaný bol koncom roka 1920. V Miechowe dokončil gymnaziálne štúdiá a tam aj maturoval. Následne sa zapísal na štúdiá fyziky na univerzite vo Warszawe. Žil veľmi skromne a na život a štúdiá si musel sám zarábať. Bol ale veľmi nadaným a húževnatým študentom, takže na záver štúdií ešte ako študent sa na Katedre fyziky UW stal asistentom. Štúdiá ukončil ako magister v roku 1924. Na katedre pracoval do konca roka 1936, medzitým v roku 1933 získal doktorát z fyziky. Od roku 1937 až do vypuknutia 2. svetovej vojny pracoval ako vedec na Katedre fyziológie UW.
Do Tatier ho priviedol Wiktor Tarnowski, horolezec z éry ešte pred Chmielowskim. Bol to otec Waclawa, jeho spolužiaka a zároveň spoločníka na ich turistických potulkách v okolí mesta Kielce. V lete v roku 1921 ich oboch vzal prvýkrát na spoločnú túru do Vysokých Tatier. Neskoro večer dorazili na Chatu Roztoka, odkiaľ ráno v hmle vystúpili na Poľanu pod Vysokou. Tu sa náhle hmla rozplynula a 19-ročný Kostek (tak znela spočiatku jeho prezývka, kým sa neskôr zmenila na „Kok“) stál zoči-voči majestátnym štítom Tatier priamo v ich srdci. Dojem to bol pre neho kolosálny a vo svojich spomienkach sa často k nemu vracal. Hory si ho podmanili hneď a natoľko, že zostali jeho vášňou až do konca života.
Po prvé dva roky ich ciest do Vysokých Tatier základňou sa im stala práve Chata Roztoka. Odtiaľ potom podnikali túry v okolí Morského Oka a Bielovodskej doliny. Takto začali objavovať miesta, nie celkom typické pre bežného turistu. Divočina Žabej Bielovodskej doliny, výstup do Vyšného Bielovodského sedla a takmer tragédia pri pokuse o zostup k Czarnemu Stawu bola pre nich ponaučením. Nasledujúci deň ale cez Sedlo Váha z Ťažkej doliny vystúpili na Rysy a zostúpili k Morskému Oku. Ďaľšia túra smerovala na Veľký Žabí štít (2259 m) zo Spádovej dolinky, pričom tentoraz už sa im podarilo zostúpiť k Czarnemu Stawu. V roku 1922 prvýkrát navštívili už aj južnú stranu Vysokých Tatier. Ich túra po chladnej noci, strávenej pod skalným previsom pri snežení v Gerlachovských spádoch pokračovala na druhý deň cez Východnú Železnú bránu do Doliny Zlomísk s následným návratom do Poľska cez Mięguszowiecku Przełęcz pod Chłopkiem ( 2308 m), teda Mengusovské sedlo .
Počnúc rokom 1923 Konstanty a Waclaw už v Tatrách podnikajú sami a do ich výzbroje pribudlo aj ťažké konopné horolezecké lano. Ale prehľad ich túr naznačuje, že to neboli ešte typicky horolezecké cesty. Navštívili celé Tatry, od Nefcerskej doliny až po Veľkú Studenú dolinu a Dolinu Rovienok. V tomto roku Narkiewicz podnikol svoju prvú zahraničnú cestu – turisticku výpravu do hôr Juhoslávie. Nasledujúci rok 1924 bol skúpy na vážnejšie výstupy. Je zrejmé, že Konstany sa zameral na liečenie svojich problematických pľúc. Celé to obdobie trávil na salašoch a v kolibách, živil sa len suchármi, mliekom, syrom a predovšetkým žinčicou. Sám Narkiewicz bol presvedčený a stále to tvrdil, že táto životospráva ho nakoniec vyliečila zo začínajúcej tuberkulózy…
So samotným horolezectvom „Kostek“ začal v roku 1925, znova s priateľom Waclawom Tarnowskim. Zároveň sa spoznal bližšie s predstaviteľmi horolezeckej a sprievodcovskej komunity, ako boli Janusz Chmielowski, Róża Drojecka, Tadeusz Cieselski, Jakub Wawrytko. Lezie klasické cesty (severná stena Javorového štítu; 1925), novou cestou stredom južnej steny Žabieho koňa v roku 1926 (WHP VII/1012 ). Ale až kamarátstvo s Jerzym Golczom a Tadeuszom Krystekom a neskôr aj so Stefanom Osieckim znamenalo pre Narkiewicza vrchol v jeho tatranských aktivitách. V rokoch 1927 a 1928 preliezajú všetky veľmi ťažké klasické výstupy, zatiaľ sú ešte na okraji diania, no v septembri roku 1927 zaskočia Krystek, Golcz a Narkiewicz dominujúcu skupinu lezcov-„Syfónov“ svojím veľmi ťažkým prvovýstupom v toľkokrát atakovanej SV stene Rumanovho štítu 2 462 m (WHP X/1389).
Ambiciózny Narkiewicz si už v samom začiatku svojho pôsobenia v horách stanovil zároveň aj svoje smelé mimotatranské ciele. Postupne, cez stredné a vysoké veľhory sa mal dopracovať až k cieľu konečnému, ktorým bol Mount Everest. To, že to nemusia byť až tak nereálne ciele, svedčí jeho presvedčenie a samotné kontakty s Adamom Karpińskim. Konstanty Narkiewicz-Jodko sa preorientoval v tom čase hlavne na zimné lezenie. Nepotreboval vyniknúť, dôležité bolo čo najviac času stráviť v zimných horách. Liezol s čakanom, mačkami, spal v stane. Toto jeho snaženie malo jediný cieľ. Čo najlepšie sa pripraviť na „vyššie“ ciele. Liezol sám, niekedy s najrôznejšími partnermi, najčastejšie s Wandou a Adamom Karpiński-mi. Prelomovým bol jeho pokus o hlavný hrebeň Vysokých Tatier v zime. Nadmieru odvážny čin na tú dobu. V zime roku 1928 s A. Karpińskim bez toho, aby zostúpili z hrebeňa, prešli úsek z Kopského sedla na Bielu lávku, s čiastočným obchádzaním a s 11 bivakmi v stane.
To bola cesta, ktorá mu mala umožniť čo najdôkladnejšiu prípravu na Himaláje. Začal podnikať sólo výpravy do „exotických“ oblastí. Prvou bola cesta na Island, kde strávil leto roku 1929. Cestou navštívil Orkneje, Shetlandy a Faerské ostrovy. Na Islande v oblasti ľadovca Langjökull vyliezol na tri ešte nevylezené, panenské štíty. Poľská tlač ho označila za pioniera výprav do exotických hôr. No takto sa dostával mimo hlavného diania v Tatrách, prehĺbila sa jeho pozícia „tatranského outsidera“. Vynahradzuje si to zápalom a energiou, ktorú venuje do organizovania klubovej činnosti na rôznych stupňoch a aktívne pôsobí v redakčnej rade „Taternika“.
V roku 1931 navštívil horské pásma v severnej Afrike a sám vyliezol na mnoho štítov. V tom istom roku spolu s ďaľšími piatimi najaktívnejšími lezcami KW Narkiewicz-Jodko dostáva oficiálne pozvanie na prvý organizovaný výjazd do Álp, do oblasti Pelvoux. Vo výprave sa stretáva s kamarátom Jerzym Golczom, ktorý v tom čase žije už trvalo vo Francúzsku. Sústredenie „Kok“ zakončil bez vážnejšieho výstupu. V lete roku 1932 je znova v Alpách. Dosiahol klasickou cestou Mont Blanc a o 10 dní s J. Golczom a Stanislawom Wróbel-Grońskim (1907-1957) preliezli hrebeňom Peuterey, čo vtedy v Poľsku znamenal národný rekord v alpinizme.
Po návrate z Álp na jeseň 1932 začína s prípravami a organizáciou I. výpravy do Ánd. Uskutočňuje ju na prelome rokov 1933/1934, keď alpinistickú skupinu nakoniec dopĺňa skupina vedcov. Expedíciu vedie Narkiewicz-Jodko. Napriek problémom a nezhodám medzi jej členmi dopadla veľmi úspešne, K. Narkiewicz-Jodko dosiahol sólovýstupom centrálny vrchol Cerro de la Ramada (6 410 m), na ktorý doposiaľ žiaden človek nevystúpil. Najvyšší vrch Južnej Ameriky, Aconcaguu (6 955 m) skupina dosiahla prvovýstupom novou cestou od východu. V tom čase Aconcagua mala uznanú výšku 7 035 m. Jednalo sa o ôsmy výstup na vrchol. Už predošlým výstupom na Cerro de la Ramada vytvoril Narkiewicz sólový poľský výškový rekord, no ostaní účastníci pochybovali, že vrchol dosiahol. Nakoniec o niekoľko dní naň výstup zopakoval aj Adam Karpiński. Tvrdí sa, že aj preto, aby dokázal, či vyvrátil tvrdenia Narkiewicza o svojom výstupe na vrchol. Tieto rýchle výstupy novými a ťažkými cestami s vysokou športovou hodnotou boli prelomové, už vtedy ich ocenil celý alpinistický svet. Na jar roku 1936 Narkiewicza-Jodka pozval Stefan Bernadzikiewicz a Stanislaw Siedlecki (1912-2002) na II. poľskú výpravu na Špicbergy. V lete 1936 táto trojica počas dvoch mesiacov uskutočnila kompletný prechod Západných Špicbergov z juhu na sever. Veľký výkon, tento traverz minimálne 30 rokov nedokázal nik zopakovať. V rokoch 1937-1939 pripavoval už expedíciu na K2, ktorá sa ale nikdy neustutočnila. Na K2 sa preorientoval preto, lebo videl, že súperenie s Angličanmi na Mount Evereste je nereálne a neviedlo by k úspechu.
Konstanty Narkiewicz-Jodko sa okrem hôr a Arktíde venoval intenzívne aj jachtingu a balónovému lietaniu. Balónom s otvoreným košom dosiahol niekoľko národných rekordov, najvyššie vystúpil s kapitánom Zbigniewom Burzyńskim v roku 1936 do výšky 10 853 m. Pripravoval sa na let do stratosféry, ktorý sa po požiari balóna v októbri 1938 odložil, nakoniec jeho uskutočnenie v roku 1939 zmarila nastupujúca 2. svetová vojna. Do hôr chodil neustále, sníval o výprave do Himalájí. Poliaci nedokázali prelomiť hegemóniu Angličanov, preto svoje snahy upriamili na K2 v Karakorume. Nakoniec prvú výpravu Poliakov do Himalájí v roku 1939 uskutočnil Adam Karpiński ako jej vedúci. Členovia expedície Janusz Klarner (1910-1949) a Jakub Bujak (1905-1945) vystúpili na Východnú Nanda Devi (7 434 m), čím vytvorili na mnoho rokov výškový poľský rekord. V rámci tejto expedície Adam Karpiński (1897-1939) a Stefan Bernadzikiewicz (1907-1939) tragicky zahynuli v lavíne počas pokusu dosiahnuť vrchol Tirsuli (7 150 m). Touto výpravou sa niesol tieň akejsi kliatby. Mimo nešťastia na Tirsuli, Janusz Klarner prežil vojnové utrpenia, usadil sa vo svojom rodisku, vo Warszawe. Dňa 17. septembra 1949 odišiel z bytu na prechádzku, no domov sa už nevrátil, zmizol bez akejkoľvek stopy. Jeho spolulezec z Východnej Nanda Devi, Jakub Bujak, bojoval na západnom fronte, po skončení vojny zostal v Anglicku a intenzívne liezol, väčšinou sám. Na jednej takejto túre na pobrežných skalách Cornwolu 5. decembra 1945 zmizol bez stopy.
V septembri 1939, po vypuknutí 2.svetovej vojny „Kok“ odchádza z Warszawy, cestou na východ pri nálete bol ranený na pleci. Po zotavení sa vracia späť do Warszawy, nakoniec v rokoch 1942-1944 prijíma ponúknutý azyl na hospodárstve Holubie, ktoré vedie W. Zulawski. Po jeho zničení na jar 1944 niekoľko mesiacov žije u otca v Proszowiciach, koncom roka 1944 presídlil na Podhalie pod Vysokými Tatrami. Tu žil aj po skončení vojny. Bohužiaľ už pred začiatkom vojny sa u neho prejavili prvé príznaky ochorenia centrálneho nervového systému, stále sa stupňujúce a ničiace jeho zdravie a psychický stav. Zo stresu po neúspešnom lete do stratosféry sa izoloval, podstúpil 40-dňovú hladovku, schudol 25 kíl. Tvrdil, že to jediné mu pomôže. Koncom vojny, aj po jej skončení sa jeho stav neustále zhoršoval. Strácal rovnováhu, mal problémy s chôdzou, zlyhávala jeho sebadôvera. Bol na tom zle aj psychicky. Takto žil na Podhalí šesť rokov, do konca roku 1950. Žil viac než skromne, nikde nepracoval, len občas pomáhal študentom v doučovaní. Materiálne mu pomáhal otec, živili ho miestni gorali, čiastočne aj študenti. Ako tvrdil, riešil teoretické problematické zadania z fyziky a robil množstvo pokusov okolo svojich rôznych vynálezov, ktoré nakoniec nikdy neboli zrealizované. Z času na čas sa stretol s nejakými predvojnovými priateľmi. Vlastnil dosť veľký pozemok, na ktorom si plánoval postaviť malý dom. Nakoniec od toho upustil a sníval, že si postaví domček – vežu na Ostrom vrchu nad Poľanou Waksmundzkou, ktorú často navštevoval. Postupne strácal kontakt s okolitým svetom, prerušil všetky styky s otcom a rodinou. V roku 1949 vystúpil z Klubu Wysokogórkiego, už neudžiaval žiadne väzby s priateľmi. Práve tí mu ale pomohli a za ich pomoci sa v roku 1950 vrátil do práce ako vedec, starší asistent na Katedre Fyziky univerzity v meste Poznaň. Jeho stav sa ale nezlepšoval, práve naopak. Aj preto v roku 1955 odišiel do dôchodku. V októbri 1959 ho umiestnili do Domova pre dlhodobo chorých v Psarach. Postupne strácal zrak, prestával ovládať končatiny. Úplne zabudnutý však takto ešte živoril skoro osem rokov. Smutné, človek by takýto údel neprial ani najväčšiemu nepriateľovi. Záverom sa jeho životopisec (R. W. Schramm) pýta – Aký bol ako muž, kým sa z neho stala ruina?
Ovplýval mimoriadnou a veľmi všestrannou inteligenciou. Miloval divadlo, hudbu a poéziu. Bol schopným fyzikom a vedel pracovať s nadšením, ale len do chvíle, pokiaľ riešil úlohy, čo ho samého zaujímali. Mal veľmi tvorivé myslenie, ktoré ďaleko presahovalo súčasnú úroveň vedy, niekedy hraničili až s výstrednosťou, takže bol v neustálom konflikte so svojimi nadriadenými. Neznášali ho niektorí kolegovia v práci aj v horolezeckej komunite. Bol nekonformný, jeho vzťah k ľuďom bol mimoriadne kritický, netajil sa názormi, bol niekedy zlomyselný a mal ostrý jazyk. Zároveň však vedel byť šarmantný, dokázal dlho rozprávať viac než zaujímavo a pútavo. Svojím prejavom častokrát doslova „očaril“ svojich poslucháčov. Jeho príjemný vzhľad, galantnosť a osobný šarm boli dôvodom, že mal veľké úspechy u žien a táto skutočnosť v jeho živote hrala dôležitú úlohu. Bol dva krát ženatý, deti nemal.
Jeho spôsob správania ani životný štýl nevychádzali len z jeho povahy, ale boli úmyselne formované v snahe dosiahnuť ideál podľa jeho predstáv. Zaujímal sa o jógu a cvičil niektoré cvičenia z nej. Mal skvelé hypnotické schopnosti a niektoré telepatické schopnosti. Osobitný význam pripisoval dlhodobým pôstom, počas ktorých pil iba vodu. Druhý, tiež 40-dňový, pôst držal v Holubiach u W. Zulawského na jar v roku 1943. Mal nepochybne talent byť veľmi dobrým učiteľom. Hoci jeho vzťahy s dospelými boli často komplikované, vždy prejavoval veľkú trpezlivosť o rozhľad vo vzťahu k deťom a mladým ľuďom, správal sa k nim veľmi úctivo a veľmi im dôveroval, takže aj on sám sa tešil veľkej dôvere a mal sympatie svojich žiakov. Mal dobré, no ostré pero a jeho opisy, ktoré nie sú ovplyvnené prílišnou zlosťou a zlobou, sú skutočnými perlami.
Vždy veril v silu ľudskej vôle a nadvládu ducha nad telom. Tvrdil, že správny tréning a sústredenie môžu ľuďom poskytnúť „storočia dlhovekosti“ a schopnosť robiť nepredstaviteľné veci. Postupom času sa na jeho podivnej psychike a názoroch už prejavila choroba, a to, čo bolo pre neho v norme, to sa začalo prelínať s patológiou a bolo ťažké ich oddeliť. Zomrel v Psarach 3. mája 1963.
Prispel viac než výrazne k rozvoju poľského horolezectva: ako prvý vytiahol poľské expedície zo sféry snov do exotických hôr. Hnacím motorom jeho činnosti bola jednak veľká láska k horám, jednak veľká, bujará, niekedy až zvláštne orientovaná ctižiadostivosť. Zomrel v zabudnutí. Nech sa na neho nezabudne.
Po pravej ruke Konstantyho Narkiewicza-Jodka na fotografii z úvodu článku stojí Tateusz Krystek. Horolezec, lyžiar, pilot, výborný fotograf. Narodil sa okolo roku 1905. Veľa o jeho životných osudoch nevieme. Vyštudoval techniku a v medzivojnových rokoch pracoval ako asistent na Politechnike vo Ľwowe, posledne u profesora Römera. V roku 1935 už mal doktorát. Do povedomia sa zapísal ako jeden z najaktívnejších lezcov vo Vysokých Tatrách v rozpätí rokov 1925-1938. Liezol so skupinou lezcov okolo Narkiewicza-Jodka. Po historickom stretnutí horolezcov Poľska a Československa 25. – 28.augusta 1928 na Téryho chate, ktorého bol s Narkiewiczom-Jodkom spoluorganizátor, nadviazal veľmi dobré a aktívne kontakty so skupinou mladých lezcov okolo profesora Grósza. Boli to skor jeho rovesníci ako Klára Hensch, Feri Bányász, Laci Bilek, Matyi Nitsch.
Do začiatku 2. svetovej vojny mal na svojom konte všetky najťažšie výstupy v Tatrách, ako južnú stenu Zamarlej Turni, východnú stenu Mengusovského štítu, južnú stenu Širokej veže a Malého Ľadového štítu, Vidlový hrebeň, západnú stenu Lomnického štítu a podobne. Mnohé preliezol opakovane a s rôznymi variantami. Jednako ako najhodnotnejší sa považoval jeho prvovýstup v SV stene Rumanovho štítu z leta 1927, ktorý vyliezol s Narkiewiczom-Jodkom a Jerzy Golczom.
Bol veľmi aktívny ako organizátor vo vtedajších štruktúrach horolezeckého, lyžiarskeho a turistického zväzu v Poľsku. V roku 1928 redigoval v jeho ústredí vo Ľwowe periodikum zväzu, „Taternik“, ktorý sa tam aj určitú dobu tlačil. Bol taktiež nadaný ilustrátor, známu „Turystyku wysokogórsku“ z pera Zygmunta Klemensiewicza z roku 1937 doplnil svojimi kresbami práve on. Treba ale podotknúť, že najlepšie vynikol ako kvalitný fotograf, ktorého fotografie zo sveta hôr spĺňali tie najprísnejšie kritériá. Svoje zábery publikoval v časopisoch a vystavoval na výstavách. Niekoľko z nich vydavateľstvo „Ksiažnice-Atlas“ vo Ľwowe v roku 1938 vydalo ako pohľadnice.
Bojoval aktívne v 2. svetovej vojne ako pilot a podarilo sa mu ju prežiť. Po jej skončení sa usadil v Amerike a tam sa po ňom strácajú všetky stopy … večne usmievavý sympatický mladík, známy šticou neposlušných vlasov, galantný, vtipný a inteligentný spoločník. Spolu s Konstantym Narkiewiczom–Jodkom zrejme dokázal „očariť“ aj bývalé žiačky profesora Alfréda Grósza, elegantné dámy-horolezkyne Lizzi Lacziku a Idu Wallentin, ktoré sa vo svojej listovej korešpondencii s pánom profesorom nikdy nezabudli aj po mnohých rokoch opýtať na jeho a „Kokove“ osudy….
Posledným z tria kamarátov z fotografie je Jerzy Golcz. Pochádzal z Warszawy, kde sa narodil 3. septembra 1904. Horolezec a alpinista, elektrotechnický inžinier, štúdiá absolvoval už vo Francúzsku v Grenobli po roku 1925, kam sa vysťahoval natrvalo a pracoval na rôznych poľských konzulátoch vo Francúzsku ako úradník. V Tatrách intenzívne liezol v rokoch 1923 až 1927, absolvujúc niekoľko hodnotných prvovýstupov, napr. SV stena Zawratovej Turnii (1925), severná stena Orlej Baszty (1925), severná stena Javorového štítu (1926), severná stena Žabieho koňa (1927) a nakoniec už spomenutý ťažký prvovýstup SV stenou Rumanovho štítu (1927). Od roku 1928 liezol v Alpách, najčastejšie sám. S inými poľskými horolezcami preliezol južnú stenu La Meije (v roku 1931), hrebeň Peuterey na Mont Blanc (v roku 1932), východnú stenu Mont Blancu cestou Sentinelle Rouge (v roku 1938). Všetky výstupy predstavovali v tom čase vrcholné výkony poľského alpinizmu. V roku 1934 sa zúčastnil expedície do Vysokého Atlasu v Afrike, kde absolvoval niekoľko ťažkých nových ciest. V roku 1940 presídlil do Anglicka, v roku 1942 bol vyslaný do Afriky, kde sa v rokoch 1942 až 1959 v Ugande, Tanzánii a Keni staral o utečencov, neskôr učil na poľskom lýceu, pracoval ako elektrotechnik v jednom podniku. V roku 1943 s Michalom Makowskim a Jerzym Skolimowskim podnikol výpravu do pohotia Ruwenzori, kde ťažkým prvovýstupom dosiahli z východnej strany masívu štít Aleksandre (5 098 m). V roku 1944 sám vystúpil na vrchol Kilimandžára (5 895 m) a Mount Kenia (5 194 m).
V roku 1959 cez Warszawu odcestoval z Afriky do Venezuely, kde ďalej chodil po horách. Počas sólového výstupu na vrchol Bolívar (5 007 m) v pohorí Cordillera Nevada de Mérida 25. augusta 1965 zahynul za nevyjasnených okolností po nehode na ľadovci Glaciar de Los Timoncitos, predpokladá sa, že už zostupoval z vrcholu. Pochovali ho v meste Mérida.
Ešte za pobytu v Európe bol literárne činný, zanechal po sebe v rôznych periodikách sériu článkov o horách.
Zdroje: námetová fotografia a identifikácia osôb na nej – archív autora | Ryszard W. Schramm: Konstanty Narkiewicz-Jodko | Žofia a Witold H. Paryscy : Wielka Encyklopedia Tatrzańska | Štátny archív Prešov – pracovisko Levoča.
Jožko vitaj!! Nádherný článok! Som vedel, že tu zapadneš. Teším sa na ďalšie.