5. január 1831, Winniki – † 29. september 1912, Kežmarok
Teraz odišiel na večný odpočinok posledný z tých odvážnych, smelých, príkladne zmýšľajúcich a prezieravých mužov, ktorí boli priekopníkmi turistiky v Uhorsku a rozvoja Vysokých Tatier a ktorí práve pred 40 rokmi, 4. júla 1873, vydali v Kežmarku úspešnú výzvu na založenie Uhorského karpatského spolku.
Po tom, čo ho predišli smrťou ďalší signatári výzvy Egyed Berzeviczy, Hugo Payer, Ferdinand Cserépy, Samuel Weber a Friedrich Scholcz, ich teraz nasledoval šiesty, posledný a pravdepodobne najagilnejší a najdlhšie aktívny spoluzakladateľ Uhorského karpatského spolku, major Anton Döller de Poprádvölgy, ktorý zomrel 29. septembra 1912. Áno, starý dobrý otec Döller, ako ho volali v Kežmarku, hlavnom dejisku jeho dlhoročnej rôznorodej a plodnej činnosti, áno, aj on vstúpil do veľkej armády.
Pochmúrny imperátor mors (vládca smrti) ho tiež povolal na posledný nástup a starý vojak nezaváhal.
A predsa sa nám takmer nechce veriť, že aj keď telo, unavené pod ťarchou veku ochotne poslúchlo, zároveň sa večne mladý, vždy čulý duch neúnavne spriadajúci plány sklonil pred týmto príkazom odchodu na večný odpočinok skôr, než sa naplnil ním vysnívaný ideál, vytvoriť zo Spiša turistické a priemyselné Eldorádo, z Uhorska moderný, kultúrne a hospodársky prekvitajúci štát.
A predsa sa tak stalo! To, čo vo svojej duši predvídal, čo považoval za svoje životné dielo, čo usilovne pomáhal budovať, táto hrdá stavba ešte nebola dokončená, ale aspoň boli položené základy, stanovené obrysy a vypracované plány, podľa ktorých sa teraz môže s istotou pokračovať v ďalšej práci. A čím úspešnejšia bude táto stavba, tým vďačnejšie sa bude spomínať na zaslúžilých mužov, ktorí začali toto dielo, podporovali ho a s nadšením a nádejou hľadeli do budúcnosti. A medzi nimi bol na prvom mieste náš drahý major Döller.
Správa o jeho odchode vyvolala úprimný smútok a srdečnú účasť v mnohých srdciach ďaleko za hranicami Kežmarku, Spiša – jeho druhej vlasti, ba aj vo vzdialených krajinách si mnohí s tichou melanchóliou spomenuli na neúnavného apoštola turistiky.
Avšak my, ktorí sme ho poznali zblízka, ktorí sme boli svedkami jeho mnohostrannej činnosti, jeho neúnavného úsilia a horlivosti vieme, že Döller bol aj nadšeným propagátorom uhorského priemyslu, neúnavným bojovníkom za pokrok, školstvo a vzdelanie, verným priateľom všetkých humánnych inštitúcií, ktorý sa vždy zasadzoval za všetko dobré, krásne a užitočné pod heslom: “Kultúra, svetlo, slnko“. Predovšetkým mu záležalo na Kežmarku, Tatrách a Spiši, malo tu vzniknúť emporium obchodu a priemyslu, turistická tepna, ktorá mala prekvitať a presláviť Spiš široko-ďaleko.
Zvláštny zvrat osudu! On, ktorý sem prišiel pred štyrmi desaťročiami ako cudzinec a – ako rakúsky dôstojník – určite s istými predsudkami voči nám, potom, keď tu našiel domov, šťastný rodinný domov, a spoznal nás, predstihol nejedného rodeného Spišiaka v ušľachtilom úsilí o pozdvihnutie Spiša a Uhorska, bol za svoju verejnoprospešnú činnosť povýšený do uhorského šľachtického stavu a teraz môže odpočívať v čestnom hrobe, ktorý mu poskytlo mesto Kežmarok.
Aký zvláštny je život! Mnohý človek nájde svoje pravé životné poslanie až mimo sféry svojho skutočného povolania a za hranicami krajiny svojich otcov, a tým, že si vytvorí vhodné pole pôsobnosti, získava nehynúce zásluhy, čím sa stáva hodným vďačnej pamiatky. Kde by sa rakúskemu dôstojníkovi z Haliče snívalo, že sa najprv bude musieť stať nadšeným maďarským občanom, aby mohol uskutočniť svoje dôležité životné dielo – prispieť ku kultúrnemu a hospodárskemu povzneseniu uhorského štátu.
Ako rýchlo sa z upätého, bojovného vojaka stal občan bojujúci za všetky oprávnené požiadavky Uhorska, ktorý bajonet nahradil perom, ktorý už necvičí a nerozkazuje regrútom, ale usiluje sa o osvetu národa, ktorý spriada svoje bojové plány v oblasti národného hospodárstva, kultúry a školstva, ktorého stratégiou je otvoriť krajinu priemyslu, obchodu a doprave, Vysoké Tatry turistike, ktorého zbraňou je slovo a písmo.
Málokedy niekto bojoval s takou húževnatosťou a vytrvalosťou, s takým neúnavným nadšením, s takou fanatickou vierou v úspech ako náš dobrý major Döller. Spišské noviny a mnohé ďalšie časopisy a denníky o tom vedia svoje. Teraz, keď stojíme pri jeho hrobe a pozeráme sa na súhrn jeho práce, môžeme povedať, že nebojoval nadarmo. Napriek mnohým smutným skúsenostiam sa mohol pokojne pozerať na svoje úspechy. Mnohé zo semienok, ktoré zasial, už vzklíčili, mnohé z myšlienok, ktoré inšpiroval, sa zrealizovali, mnohé z jeho plánov sa uskutočnili. Turizmus – jeho obľúbené dieťa, o ktoré sa staral od jeho narodenia a ktoré nikdy nemohol opustiť – sa rozbehol spôsobom, ktorý očakával, ale o ktorom sme sa my ostatní neodvážili ani snívať. Vysoké Tatry sú už dnes osídlené mnohými kúpeľnými osadami a letoviskami a stali sa bohatým zdrojom príjmov. Elektrická železnica tam už premáva v lete i v zime a čulý život tam panuje až po turistické chaty. Tisíce a tisíce turistov sa túlajú všetkými divokými a romantickými údoliami našich krásnych vysokých hôr a zdolávajú ich strmé vrcholy. Ľadové čakany, horolezecké topánky, laná, lyže a boby už nie sú takou raritou ako pred desiatkami rokov. Bohatá tatranská literatúra a celá garda mladých a nadšených horolezcov sa starajú o to, aby dielo, ktoré vzniklo pred 40 rokmi s veľkým úsilím, prekvitalo, rozvíjalo sa a rástlo.
Mnohé z vecí, ktoré obhajoval, sa naplnili aj v iných ohľadoch. V Popradskej kotline hrkoce železnica a dymí nejeden továrenský komín. Napriek tomu stále vidíme veselého rybára s košom a háčikom, pretože o rybie násady sa stará rybársky spolok, ktorý založil Döller. Viaceré prosperujúce školy v Kežmarku, pri ktorých kolíske stál, ho poznajú ako svojho verného priateľa a patróna. Pobočka Červeného kríža v Kežmarku, ktorej vznik inicioval, ako aj Nadácia chudobných kráľovnej Alžbety ochotne slúžia humánnemu účelu, pre ktorý boli založené a zároveň svedčia o ušľachtilom zmýšľaní majora Döllera.
Z toho vidíme, že dosiahol veľa úspechov, ale jeden nedokázal, a to zachovanie vlastného materiálneho prospechu. A je zvláštnou tragédiou a iróniou osudu, že on, ktorý sa tak veľmi pričinil o pozdvihnutie miestneho priemyslu, keď sám chcel založiť takýto priemyselný podnik, v dôsledku toho materiálne vykrvácal a žil pod touto ťarchou do konca života.
Praktická realizácia jeho početných plánov nebola jeho nadaním, chýbala mu chladná kalkulácia a triezve zváženie všetkých možných prekážok. Skôr sa ponáhľal vpred za pochodu tam, kde iní váhavo tápali a jeho optimizmus nenechával nikoho na pochybách o úspechu. Videl len krásnu budúcnosť, konečný cieľ, ale chýbal mu rozvážny, špekulatívny obchodný duch, ktorý má na zreteli predovšetkým prospech, ktorý desaťkrát premýšľa, než sa nechá získať pre myšlienku, a kým plán nadšene prijme. To mu prinieslo nejedno vážne sklamanie, zmarilo toľko jeho nespočetných krásnych projektov, ale na druhej strane to ešte viac zvýrazňuje jeho prednosti.
On, večne odvážny, nepokojný objaviteľ a priekopník, ktorý predbieha všetkých ostatných, neúnavný, vytrvalý pracovník, ktorý prekonáva prvé prekážky, nenapraviteľný idealista, ktorý vždy preberá iniciatívu a inšpiruje. A ak sme sa kedysi neveriacky usmievali nad tým či oným nápadom, ktorý navrhol, ak sme neveriacky krútili hlavou nad tým či oným projektom, príde čas, keď sa to, čo sa nám zdá neuveriteľné a nemožné, stane sa pravdou a proroctvá starého Majora sa naplnia. Ale aj keby to dopadlo inak, vždy mu budeme vďační za množstvo podnetov, za krásne a bohaté dedičstvo, ktoré nám zanechal on, ktorý nič nezískal, nenechal si pre seba a jeho meno si uchováme v našej pamäti.
Major Anton Döller de Poprädvölgy sa narodil v roku 1831 vo Winniky v Haliči. Vstúpil do armády a ako dôstojník sa zúčastnil v kampaniach v rokoch 1848, 1859 a 1866. Slúžil v jednom pluku s dnes už tiež zosnulým a obľúbeným arcivojvodom Jozefom, ktorý na svojho milovaného kamaráta nikdy nezabudol a pozýval ho k sebe domov tak často, ako sa zdržiaval v Starom Smokovci a strávil s ním mnoho príjemných chvíľ. V roku 1872 Döller odišiel do výslužby, usadil sa v Kežmarku, kde si čoskoro založil domácnosť a oženil sa s Gizelou Demiány, dcérou jednej z najváženejších rodín v Kežmarku. Jeho manželská blaženosť však trvala krátko, pretože jeho drahú ženu mu čoskoro vzala smrť. V roku 1877 sa oženil druhýkrát a našiel si spoločníčku v Márii Kailovej, ktorá mu bola počas 35 rokov šťastného manželstva milujúcou a obetavou manželkou, vernou a starostlivou matkou jeho detí a ktorá prežila stratu manžela len o niekoľko týždňov.
V Kežmarku našiel Döller bohatú a úrodnú pôdu, na ktorej mohol pracovať, pretože na to mal čas a chuť. Keďže cestoval po svete s otvorenými očami, čoskoro si uvedomil, čo mu tu chýba. Bolo to práve v čase, keď na Spiši upadal drobný priemysel a začínalo sa vysťahovalectvo. Boli len dve možnosti, ako zabrániť úpadku národného hospodárstva: vytvorenie domáceho spracovateľského priemyslu a hospodárske využitie Tatier prostredníctvom turistiky a cestovného ruchu. Čoskoro v ňom dozrel plán, ako tieto prostriedky uviesť do praxe.
Tak sa pustil do práce. Vedel, ako získať množstvo vážených a vplyvných mužov, aby s ním spojili sily pri zakladaní Karpatského spolku. A že to nebola ľahká úloha, dokazuje výzva na založenie spolku, ktorú v roku 1871 vo Viedni vydali nadšení priatelia Dr. Heinrich Wallmann a Gustav Jäger a v roku 1872 profesor lýcea Julius Zimmermann. V prvom prípade bolo prijatých len 6 odpovedí, zatiaľ čo zo zberných hárkov, ktoré rozoslal Zimmermann, sa nevrátil ani jeden a Zimmermannov hárok podpísalo len 16 osôb. Döller však nebol typom človeka, ktorý by sa týmito smutnými skúsenosťami nechal odradiť. S úžasnou húževnatosťou a agitačnou silou sa držal svojho plánu, vedel prekonať všetky prekážky, zmeniť názor každého pochybovača o úspechu.
Po tom, čo získal od profesora Zimmermanna zberný hárok, sa mu v krátkom čase podarilo získať ďalších 30 podpisov. Dňa 11. mája 1873 zvolal schôdzu, na ktorej sa zvolil prípravný výbor a v ten istý deň sa rozhodlo o založení Uhorského karpatského spolku. V priebehu týždňa bol dokončený návrh stanov, 4. júla bola vydaná výzva na členstvo v spolku a 10. augusta toho istého roku bol v Smokovci konečne konštituovaný prvý miestny turistický spolok so 180 členmi a sídlom v Kežmarku. Döller, ktorý bol najprv tri roky pokladníkom a potom v rokoch 1876 až 1883 výkonným podpredsedom, bol v tomto období hybnou silou a životodarným duchom mladého spolku, staral sa oň s úplnou oddanosťou a viedol ho s veľkou starostlivosťou, horlivosťou a energiou.
Keď v roku 1883 odchádzal z čela spolku, počet členov už vzrástol na tri a pol tisíca, majetok spolku predstavoval 8850 zlatých v hotovosti, bolo založené múzeum a knižnica, v Tatrách bolo vybudovaných niekoľko chodníkov a postavených niekoľko turistických útulní.
Aj po tom, čo Döller odstúpil z čestnej funkcie, zostal horlivým apoštolom cestovného ruchu a v roku 1891 založil v Kežmarku Tatranskú sekciu Maďarského turistického spolku, ktorú s veľkým úspechom viedol ako vážený podpredseda až do roku 1902. Zároveň však neúnavne pracoval aj na propagácii cestovného ruchu. V lete využíval každú príležitosť, aby sa zoznámil s cudzincami, ktorí navštevovali Kežmarok a v prípade, že nemali sprievodcu, upozornil ich na zaujímavosti mesta. Neskôr o ňom sám napísal malú brožúrku a zadarmo ju všetkým rozdával.
Jeho služby v oblasti cestovného ruchu boli všade oceňované a vďačne uznávané. Bol zvolený za čestného člena haličského Tatranského spolku (1875), Sedmohradského karpatského spolku (1883) a Uhorského karpatského spolku (1884). Vo Vysokých Tatrách jeho meno nesie Döllerovo pleso (Okrúhle pleso) s ľadovým pancierom a odvážne sa týčiaca Döllerova veža (Malé Solisko).
To, čo Döller vytvoril v iných oblastiach a čím prispel k rozvoju priemyslu, to je iná téma. Tu chceme len vzdať hold nadšenému apoštolovi maďarského cestovného ruchu.
Ale že bol aktívny aj v iných oblastiach verejného záujmu, o tom svedčí najvyššie uznanie, ktorého sa mu dostalo z najvyšších miest, keď mu jeho veličenstvo udelilo uhorský šľachtický titul s predikátom Poprádvölgy.
Muž, ktorý tak neúnavne spriadal plány a vyvíjal iniciatívu, ktorý sa tak rád zúčastňoval na všetkom progresívnom, žil v posledných dňoch života v tichej samote so svojou rodinou, pretože sa blížili neduhy staroby. Ale starí priatelia, ktorí ho navštívili, zistili, že jeho duch je stále čulý a jeho pero ešte nemá pokoj.
Úprimné ovácie, ktoré zožal v deň svojich 80. narodenín, svadba jeho druhej dcéry, radosť z toho, že jeho jediný syn má v živote vážené postavenie, ako aj správa, že cestovný ruch je na vzostupe a že jeho heslo “Kultúra, svetlo, slnko” si získava čoraz viac duší a inšpiruje srdcia, to boli slnečné lúče, ktoré osvetlili večer života starého 81-ročného pána, ktorý zomrel po krátkej chorobe.
My, dedičia jeho bohatej pozostalosti, sme však povinní ju využívať a obohacovať, aby budúci sen o Vysokých Tatrách ako turistickom raji, nevyčerpateľnom zdroji národného hospodárstva a prosperity Spiša a krásneho Uhorska, nezostal len márnym snom.
Karol Bruckner
Takýto nádherný nekrológ venoval zosnulému Antonovi Döllerovi Karol Bruckner (1863-1945), vtedajší riaditeľ kežmarského gymnázia. Už generačne mladší, ale aktívny člen výboru Maďarského turistického spolku – MTE, jeho Tatranskej sekcie. Nekrológ som neupravoval, aby som ponechal na obdiv úžasné myšlienky a vetnú skladbu autora. A to čo o živote a osobnosti Antona Döllera v nekrológu jeho autor len naznačil, vynasnažím sa teraz doplniť zo samotných Döllerových spomienok, ktoré publikoval v regionálnej a turistickej tlači tohto obdobia.
Vznik Uhorského karpatského spolku
Asi najdôležitejšiu životnú skúšku už v novom pôsobisku zažil Anton Döller v roku 1873. V tom roku sa totiž na základe Döllerovej iniciatívy založil Uhorský karpatský spolok – MKE (Magyarországi Kárpát Egyesület). Na tomto mieste musím zdôrazniť, že bez Antona Döllera by MKE nevznikol, spolok bol jeho dieťa. A ako to vlastne prebiehalo?
V prvom rade je potrebné pripomenúť, že 1. mája 1873 sa začala vo Viedni veľkolepá Svetová výstava, do ktorej rakúski investori vkladali veľké nádeje. Podujatie ale prilákalo málo návštevníkov, aj kvôli cholerovej epidémii vtedy prebiehajúcej, a skončilo sa deficitom 15 miliónov zlatých. Hneď na začiatku výstavy oznámili insolventnosť vysoko zadlžené spoločnosti, ktoré sa na nej podieľali a 8. mája toho roku skrachovalo okolo 100 ďalších spoločností. Kurzové straty dosiahli 300 miliónov zlatých, v piatok 9. mája 1873 došlo k pádu celého trhu, nastal krach na viedenskej burze a 13. mája sa prepadla aj berlínska burza. Prispelo k tomu aj oznámenie o platobnej neschopnosti množstva amerických železničných spoločností, do ktorých vložilo svoje peniaze veľa európskych investorov. Krach viedenskej burzy odštartoval dovtedy najväčšiu svetovú ekonomickú recesiu. Kríza postihla hlavne priemyslové a železničné spoločnosti, znížila sa výroba. Veľké množstvo burzových maklérov a investorov prišlo o celý svoj majetok a spáchalo samovraždu. Takto vyzerala spoločenská situácia tesne pred založením Uhorského karpatského spolku.
Doktor Wallmann, vojenský lekár, bol očarený krásou Tatier potom, čo vystúpil na jeden z ich vrcholov. Vo Viedni sa zoznámil s Gustavom Jägerom, zakladateľom Rakúskeho turistického klubu, a obaja sa rozhodli založiť Karpatský spolok, v septembri 1871 vydali výzvu na jeho založenie, ktorú v mnohých exemplároch rozposlali do všetkých krajín hraničiacich s Karpatmi. Na základe tejto výzvy profesor Zimmermann z Kežmarského gymnázia rozposlal podpisové hárky za účelom založenia Uhorského karpatského spolku. Táto jeho snaha zostala bez odozvy, len na jeho hárku bolo 16 podpisov. Profesor Zimmermann odovzdal tento formulár profesorskému zboru gymnázia v Kežmarku a krátko nato bol preložený do Temešváru. On sám do spolku nikdy nevstúpil.
Anton Döller spomína:
Bolo to v lete roku 1873, keď som sa, prichádzajúc zo Smokovca, vybral do hotela, aby som sa navečeral. Pri stole sedela partia 6-8 ľudí, ktorí ma pri vstupe privítali Éljen (Nech žije!). Boli medzi nimi dvaja advokátski kandidáti, jeden sa volal Krompecher, druhý tiež Spišiak, ktorí mi povedali, že v Budapešti v Spišskom spolku počuli, že sa ujmem Karpatského spolku, z čoho mali v Budapešti radosť. Keď sa Éljeny opakovali, spýtal som sa pánov – bol medzi nimi aj právnik Pavol Kéler,- či sa naozaj tak tešia, a keď mi kladne odpovedali, hneď som si ich mená zapísal. Nasledujúce dni som zašiel za riaditeľom Scholtzom (riaditeľ gymnázia v Kežmarku) a prevzal som hárok, na ktorom bolo napísaných šestnásť mien; zapísal som sa ako sedemnásty a potom som dopísal pánov, ktorí boli s Huminszkym (mal na mysli druhého Spišiaka po Krompecherovi, člen UKS od roku 1873, veľkostatkár z Kežmarku) a potom nasledovalo toto.
Prvé výzvy na vstup do Uhorského karpatského spolku, ktoré sa stretli s pozitívnym ohlasom, boli rozoslané v júli 1873 a 10. augusta toho istého roku bolo zvolané ustanovujúce valné zhromaždenie do Smokovca. Nemeckú výzvu vypracoval pisateľ týchto riadkov ako dočasný pokladník a maďarskú Ferdinand Cserépy ako dočasný tajomník. Túto výzvu podpísali Egyed Berzeviczy ako dočasný predseda, Döller, Cserépy, Hugo Payer, riaditeľ banky v Kežmarku, Friedrich Scholcz, riaditeľ gymnázia a Samu Weber, evanjelický farár v Spišskej Belej. Všetky začiatky sú ťažké a tak to bolo aj u nás. V tom čase bol v Kežmarku radca Zsedényi[1]. Nižšie podpísaní za ním išli ako deputácia a požiadali ho, aby prijal funkciu predsedu, pričom poukázali na veľkú hodnotu spolku pre verejnosť.
Ako je známe, v roku 1873 vypukla všeobecná kríza, a na základe toho Zsedényi doslova so smiechom odpovedal: „Ak to chcete, páni, robte zo seba bláznov, mňa sa to netýka.“
Keď jeden z členov deputácie poznamenal: “Pán Dvorný radca, je nás už osemdesiat“, ten poznamenal: “Budúci rok nás bude štyridsať, o dva roky možno vôbec nikto“.
Na odchode som povedal Berzeviczymu a ostatným členom deputácie: „Páni, Zsedényi s nami nechce ísť, ideme ďalej bez Zsedényiho.“
Ale 10. augusta 1873 okrem Cserépyho, ktorého som vzal so sebou do koča, nikto z deputácie do Smokovca nedorazil. Tam nás na schodoch pred kaviarňou prijal riaditeľ kúpeľov Eduard Blásy a spýtal sa nás, čo chceme. „Ideme na valné zhromaždenie, pozvánku ste už dostali,“ znela naša odpoveď. „Ale páni – povedal Blásy – my nepotrebujeme Karpatský spolok, my sme tu Karpatský spolok.“
Zsedényi bol v tom čase kúpeľným hosťom v Smokovci. Išiel som za ním a pokúšal som sa ho ešte raz prehovoriť, ale bezvýsledne. Od Cserépyho sme sa dozvedeli, že existuje plesový výbor kúpeľných hostí Smokovca. Predsedom bol istý statkár pochádzajúci neďaleko od Aradu. Požiadal som ho o stretnutie. Medzitým som zašiel za kúpeľným hosťom Gustávom Görgeyom, sťažoval som sa na Zsedényiho, že kazí takú krásnu vec, požiadal som ho, aby sa pridal a prijal predsedníctvo len na jeden rok. Šľachetný muž okamžite súhlasil a vstúpil do spolku ako zakladajúci člen s 20 zlatými. Priaznivú odozvu sme našli aj u plesového výboru. Görgey priviedol na valné zhromaždenie dvorného radcu Zsedényiho, ktorý prijal predsedníctvo na zhromaždení, ale do spolku nevstúpil.
Po prijatí stanov sa uskutočnila voľba predsedov. Po tom, čo boli navrhnutí viacerí páni, medzi nimi aj pán Fuchs[2], zaslúžilý, plodný spisovateľ a znalec Tatier, ktorý túto poctu odmietol pre svoj pokročilý vek, bol za predsedu zvolený pán Gustav Görgey, za podpredsedov pán Hugo Payer a pán Schwartz, majiteľ kúpeľov, za pokladníka major Döller, za tajomníka advokát Cserépy a za zapisovateľa profesor Grósz. Pod vedením predsedu spolku sa potom prerokovali niektoré záležitosti, najmä ktoré sekcie by sa mali zriadiť na vedecké skúmanie Tatier atď.. Prítomní však začali byť netrpezliví, možno pre neskorú hodinu a boli takí netaktní, že opustili miestnosť skôr, ako predseda ukončil schôdzu.
Anton Döller vo svojich spomienkach na záver o tom píše toto:
Takto sa konal slávnostný krst Uhorského karpatského spolku vo Vysokých Tatrách pri Slavkovskom štíte, kde boli dvoma svedkami Gerlachovský štít vľavo a Lomnický štít vpravo. Vodu ku krstu poskytlo nebo, keďže počas valného zhromaždenia sa spustil prudký lejak, predpovedajúc mladému spolku požehnanie, šťastnú a slávnu budúcnosť. Bol to najťažší a najnebezpečnejší deň v živote Uhorského karpatského spolku
Kancelária spolku v Priessnitzovom dome
Ako hlavný iniciátor založenia spolku bol Anton Döller v nasledujúcich obdobiach na čele tých, ktorí vyvíjali najväčšie úsilie o jeho propagovanie na verejnosti. Preto v čase svojho pôsobenia ako podpredseda spolku, často počas letných sezón prebýval Smokovci, v kancelárii Uhorského karpatského spolku, ktorá bola umiestnená v budove, vtedy nazývanej Priessnitzov dom. Tam osobne vítal každých nových hostí, veľmi priateľským spôsobom im poskytoval všetky potrebné informácie o kúpeľoch a ich blízkom okolí, pomohol priateľskou radou, bol príjemným spoločníkom a susedom pri obedňajšom stole. Formálne robil česť kúpeľom Smokovec a svojou prívetivosťou očaril každého kúpeľného hosťa a turistu, ktorý tam zavítal a to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sa tam skoro každý cítil ako doma. A po večeri využil každú príležitosť na dlhšie večerné posedenia s hosťami, kde sa živo zaujímal, aké správy o Tatrách dorazili do ich vlasti a spolu s profesorom Karolom Kolbenhayerom (1841-1901), kompetentným znalcom Tatier, hostí spolu oboznamovali o činnosti Uhorského karpatského spolku k prospechu Tatier.
Desať rokov existencie Uhorského karpatského spolku
Keď po desiatich, mimoriadne úspešných, rokoch existencie Uhorského karpatského spolku odchádzal Anton Döller z funkcie jeho podpredsedu, bol určite najkompetentnejší, ktorý mohol zhodnotiť jeho dovtedajšie pôsobenie ale aj načrtnúť vízie do budúcnosti. A opísal ho takto:
Finančný obrat spolku v tomto období predstavoval viac ako 100-tisíc zlatých; bol to výsledok desiatich rokov usilovnej, neúnavnej práce a väčšina tejto pomerne obrovskej sumy bola získaná v peniazoch. Vykonávali ju muži, ktorí boli nadšení pre vec a ktorí svojím vlastným entuziazmom inšpirovali ostatných. A ak vezmeme do úvahy pohyb cudzincov v Tatrách a ich okolí a národohospodársky rozmach, ktorý sa tu, ako aj v iných častiach Karpát začal a ktorý nevidí len ten, kto dobrovoľne zatvára oči, potom každý vlastenec musí uznať, že spolok bol úspešný a jeho pokračujúca a v budúcnosti ešte rozsiahlejšia činnosť bude podporovať národohospodárske a kultúrne záujmy karpatských regiónov.
Rozsah činnosti spolku sa z roka na rok rozširuje a nie je jasné, aké rozmery nadobudne. Pracovný program sa musí z roka na rok rozširovať a dopĺňať v súlade s vývojom a potrebami doby a podľa toho sa musí prispôsobovať aj tvorivé a pracovné úsilie spolku.
Spolok má dosť práce vo svojej vlastnej sfére činnosti, ale potrebuje jasnú revíziu svojich širších úloh a rozumné rozdelenie svojich existujúcich zdrojov, aby tam, kde nemôže tvoriť, mohol aspoň povzbudzujúcim a podporným spôsobom prispievať.
Po desiatich rokoch práce vstupuje vedenie spolku do nového obdobia. Stabilný tím veteránov sa obnovuje a osviežuje novými silami. Nech je prosperita krajiny jeho heslom a neúnavná práca zástavou, okolo ktorej sa zomknú!
Novému vedeniu sa odporúča najmä strážiť a starostlivo sa starať o zlatú baňu, ktorá prináša požehnanie pre krajinu: myslíme tým cestovný ruch. O cestách už bolo povedané dosť. Lacná doprava, primerané ceny a penzia, – to sú najpotrebnejšie veci.
Z Berlína sa pre pohodlie severného Nemecka každoročne vypravujú špeciálne vlaky za mimoriadne lacné ceny: a) do Mníchova, za bavorskými horami, – b) do Frankfurtu (na výlety k Rýnu), Badenu a Würtenbergu, c) do Bazileja, na návštevu Švajčiarska a talianskych jazier.
Do Karpát sa takéto výlety neorganizujú. Práve tak sa nikto nezaujíma o ceny vo Švajčiarsku.
Porovnať ceny dopravy a potravín s cenami v zahraničí a prispieť k vyrovnaniu by si zaslúžilo štúdiu a potrebné finančné obete. Odporúčame ich novému predstavenstvu spolku a budúcemu národnému komisárovi pre uhorské-kráľovské kúpele.
Niečo z jeho života
Koncert v Husz Parku.
Dňa 23. augusta 1885 sa v kaviarenskej sále Huszovho Parku v Poprade uskutočnil koncert s týmto programom:
1. Cserebogár, Fantázia, na husliach hral Max Liechtenstein.
2. a) „Chopin“, Fantasieimpromptu, b) „AloysHennes“. Au bord de la Source, obe skladby v podaní slečny Eugénie Krompecherovej na klavíri.
3. „Paganini“, koncert, v podaní M. Lichtensteina.
4. a) „Huber“, etuda b) Magyarábránd, na husliach predniesol 6-ročný syn Anton Döller.
5) „Ernst“, Elégia, na husliach hrá A. Kleinberger.
6. „Franz Liszt“, Rapsodieshongroises No.2, na klavíri hrá slečna a dcéra Gabrielle Döller.
7. „Bellini“ Nachtwandlerin, fantázia v podaní A. Kleinberger.
8. „Reményi“, Repüljfecském, v podaní Lichtensteina.
Keďže polovica čistého výťažku bola určená na charitatívny účel a druhá polovica v prospech mladého talentovaného huslistu Maxa Lichtensteina, obe dámy vďaka kežmarskému učiteľovi hudby Kleinbergerovi ochotne súhlasili s účasťou a otec Husz sa postaral o sálu a ďalšie potreby na podporu úspechu koncertu.
Sála bola plná divákov, ktorí s napätím sledovali vystúpenia a častým potleskom oceňovali pekné výkony. Lichtensteinovým vrcholom večera bola Reményiho Repüljfecském. O to, že sa koncert podarilo zorganizovať, sa zaslúžil učiteľ hudby Kleinberger. Materiálny úspech realizoval výbor, na čele ktorého stál iniciatívny otec Husz a údajne sa na ňom vyzbieralo asi 25 zlatých, ktoré mu boli darované. N.R.
Povýšenie do šľachtického stavu.
Najvyšším uznesením z 13. júna 1887 bol titulárny major vo výslužbe Anton Döller, ako aj jeho právni potomkovia, za svoju charitatívnu činnosť povýšený do uhorského šľachtického stavu s titulom Poprádvölgyi.
Srdečne blahoželáme k tejto zaslúženej pocte, ktorá odmeňuje prácu človeka, ktorý vždy každým vláknom svojej bytosti pracoval na rozkvete našej krajiny, raz v tom, raz v onom smere a vždy úspešne! Jeho „N. R.“ články, ktoré boli plne ocenené vo všetkých domácich i zahraničných novinách, prispeli veľkou mierou k pozdvihnutiu Spiša, čo sa týka priemyslu, obchodu a cestovného ruchu. Kiežby pero tohto ctihodného a vynikajúceho pána ešte dlho poskytovalo inšpiráciu, ktorá pomôže uskutočniť spásonosné plány nikdy neodpočívajúceho ducha a získať priateľov a priaznivcov a tento veľký vlastenec a mecenáš Spiša aj naďalej poctil naše noviny svojimi obľúbenými a čítanými charitatívnymi článkami.
Anton Döller na audiencii u Františka Jozefa I.
Keď sa vyznamenaný muž vybral k jeho veličenstvu na audienciu, kráľ povedal majorovi, ktorý mu ďakoval: „Bolo od vás šľachetné, že ste urobili toľko pre Horné Uhorsko a som rád, že som vás mohol vyznamenať!“ A tieto kráľovské slová boli skutočne adresované dôstojnému mužovi.
Zakladateľ letoviska Štrbské Pleso József Szentiványi (1817-1905), ktorý mal s Antonom Döllerom priateľské vzťahy, oslavoval Döllera pyšne na nejednom slávnostnom bankete, organizovanom na počesť cudzincov ako svojho jediného spolupracovníka, lebo kým on staval, Döller slúžil svojím perom záujmom domácich turistov a cestovného ruchu v tom období, keď bol tento trend ešte v celej krajine takpovediac novinkou.
Anton Döller sa osobne poznal a dopisoval si so zosnulým arcivojvodom Josefom Karolom Ľudovítom (1833-1905). A v roku 1904 jeho veličenstvo vstúpilo do bytu chorého Döllera v Kežmarku, ktorý bol od prekvapenia sotva pri vedomí, so slovami: „Ak ste neprišiel hore do Starého Smokovca, som nútený prísť vás navštíviť dole!“
Asi najznámejší cestujúci omnibusom
A aký to musel byť čulý, zvedavý a o osud Tatier sa stále zaujímajúci muž, keď ako 74-ročný starec sa podujal na niečo, čo je v dnešnej dobe ťažko pochopiteľné. V nedeľu, 23. júla roku 1905 sa vydal vlakom z Kežmarku do Popradu, aby si osobne vyskúšal, vtedy premávajúcu, elektrickú motorovú trať z Popradu do Starého Smokovca, omnibus. Jeho opis tejto cesty ako aj jeho postrehy a závery sú prezentované v článku: Omnibus – ako to vlastne bolo II..
Curriculum vitae Antona Döllera
1831 5. január: Winniki pri Ľvove, narodil sa Anton Döller
1850 Rusínsky horský strelecký prápor, podporučík 2. triedy
1851,1852,1853 60. peší pluk princ Gustav von Wasa, Prešov, podporučík 1. triedy
1854 60. peší pluk princ Gustav von Wasa, Eger, podporučík 1. triedy Podplukovník arcivojvoda Jozef Karol Ľudovít
1855 60. peší pluk princ Gustav von Wasa, Eger, nadporučík Podplukovník arcivojvoda Jozef Karol Ľudovít
1856 60. peší pluk princ Gustav von Wasa, Eger, nadporučík Plukovník arcivojvoda Jozef Karol Ľudovít
1857, 1858, 1859 60. peší pluk princ Gustav von Wasa, Eger, nadporučík
1860, 1861 60. peší pluk princ Gustav von Wasa, Eger, kapitán 2. triedy
1862-1872 5. peší pluk, Satu Mare, kapitán 1. triedy
1869 10. november: Kežmarok, sobáš, nevesta: Gisella Maria Demiany, v manželstve sa narodila dcéra Gabriela
1872 18. február: odchod do výslužby, dekrét o udelení hodnosti majora, keď odchádzal do výslužby, barón Fiedler na neho vo svojom rozlúčkovom liste spomínal ako na ozdobu pluku
1872 10. apríl: zomiera Gisella Döller, rodená Demiany
1872 28. september: priznanie hodnosti majora vo výslužbe
1873 do leta: založenie Uhorského karpatského spolku, Döller ako pokladník a člen redakčnej rady pre prípravu ročeniek spolku
1873 18. september: hľadá učiteľa hry na klavír a spevu
1876 6. august, zvolený do funkcie podpredsedu Uhorského karpatského spolku
1877 sobáš Antona Döllera a Márie Kail, v manželstve sa narodil syn Anton a dcéra Gizela
1884 Döller odstupuje z funkcie podpredsedu zo zdravotných dôvodov, zároveň je zvolený za doživotného čestného člena spolku
1885 23. august: koncert v Huszovom parku, 6-ročný syn Anton Döller, dcéra Gabriella
1887 13. jún: povýšený do uhorského šľachtického stavu s predikátom Poprádvölgyi.
1890 9. december: zásnuby Gabriely Döller s barónom Friedrichom von Schelverom, poručíkom k. k. 32. poľného streleckého práporu
1891 12. september: svadobný obrad Gabriely Döller a Friedricha von Schelvera
1891 Döller zakladá Tatranskú sekciu Maďarského turistického spolku – MTE v Kežmarku, kde pôsobí ako podpredseda
1902 končí svoju aktívnu činnosť v MTE
1905 23. júl: jeho cesta omnibusom z Popradu do Starého Smokovca a späť
1910 október: zásnuby, Gizela Döller a zamestnanec KBŽ Josef Kállia
1912 29. september: zomiera Anton Döller
1912 19. november: zomiera Mária Döller rodená Kail
Za cenné rady, pripomienky, fotografie a archívne dokumenty ďakujem Jožkovi Joppovi z Kežmarku.
[1] jeden z najvýznamnejších spišských rodákov, od 30-tych rokov 19. storočia bol vedúcou osobnosťou politického života v Uhorsku. Mal také zásluhy v parlamentnom a cirkevnomživote, že ho vtipne nazývali „luteránsky pápež“ a pre jeho umenie sporovlivosti, hraničiace až s lakotou ho nazývali „národný držgroš“ (sparmajster)*, jeho životopis už čoskoro na tejto stránke
[2] Fridrich David Fuchs (1799-1874)
Napísať komentár