* 24. november 1823 Matejovce – † 13. marec 1898 Kežmarok
Života neskalenej radosti sa nedostalo ani jednému smrteľníkovi – slová básnika sa opäť naplnili 15. marca, v deň sviatku slobody. Po oslave, ktorá sa konala na počesť tohto dňa, sme sa ponáhľali na pohreb a radosť musela ustúpiť melanchólii a smútku. A tak ako sa celé mesto zišlo na oslavách, tak sa celé mesto zišlo aj pri odprevádzaní Huga Payera na miesto jeho večného odpočinku. Smrťou Huga Payera, jedného z najuznávanejších a najvýznamnejších občanov Kežmarku, sa ukončil jeho činorodý a úspešný život. Opustil nás človek, ktorého pamiatka bude trvalá vďaka jeho mnohostranným zásluhám v rôznych oblastiach.
Medzi signatármi výzvy na založenie Uhorského karpatského spolku, vydanej 4. júla 1873, nájdeme aj meno muža, ktorý mal už vyše päťdesiat rokov a s mladíckym nadšením bojoval za myšlienku, ktorej nesmierny význam si uvedomoval. A keď po ťažkom boji združenie konečne ožilo, bol to práve on, komu verejná dôvera zverila funkciu podpredsedu, v ktorej sa svojou nezištnou a plodnou činnosťou významne podieľal na rozkvete a rozvoji prvého domáceho turistického spolku.
Pevný ako skala, nezlomný, čestný charakter ako tatranská žula, bojovník, ktorý si neohrozene stál za svojím presvedčením a zásadami, bohatý na vedomosti a skúsenosti, plný puritánskej prostoty a skromnej jednoduchosti v nárokoch a hodnotení svojej osoby, kráčal medzi nami a získal si úctu a uznanie všetkých.
Dlhé roky stál na čele evanjelickej farnosti v Kežmarku ako jej cirkevný dozorca. Nezmazateľné zásluhy si získal podporou turistiky, propagáciou cestovného ruchu ako aj Uhorského karpatského spolku, ktorého bol jedným zo zakladajúcich členov. S veľkou usilovnosťou počas niekoľkých rokov zozbieral materiál pre svoju Bibliotheca Carpatica, ktorá vyšla v roku 1880 v mene Uhorského karpatského spolku, a vytvoril si tak trvalú pamiatku.
Hugo Payer sa narodil 24. novembra 1823 v Matejovciach, kde bol jeho otec Johann Payer učiteľom. Hugo bol najstarší z troch bratov, z ktorých najmladší Viktor zomrel ako chlapec, zatiaľ čo druhorodený Johann zomrel, keď pôsobil ako profesor na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Ambiciózny mladík dostal prvé lekcie v otcovej škole v dome svojich rodičov. Potom navštevoval stredné školy v Miškolci, Liptovskom Svätom Mikuláši a Prešove a v tomto meste absolvoval aj právnickú a teologickú fakultu, kde zložil aj teologickú skúšku. V roku 1844 sa spolu s niekoľkými spolužiakmi, medzi ktorými bol aj neskorší superintendent Karol Máday (1821-1870), presťahoval na Berlínsku univerzitu. Tu sa venoval teologickému, filozofickému a vedeckému štúdiu a bol tiež usilovným študentom slávneho pedagóga Adolfa Diesterwega (1790-1866). Z Berlína nasledoval výzvu protestantskej komunity v Kežmarku, ktorá mu ponúkla miesto učiteľa na chlapčenskej škole, pravdepodobne vtedy jedinej meštianskej škole v krajine.
Na tento post nastúpil 1. septembra 1845 a desať rokov, až do konca júna 1855, pracoval s neúnavnou horlivosťou a obrovským úspechom a požehnaním, o čom najlepšie svedčí úprimná láska a obdiv jeho viac ako štyri a pol stovky žiakov, z ktorých vychoval schopných mužov. Napriek tejto plodnej práci bola protestantská komunita nútená školu zatvoriť kvôli jej neutešenej materiálnej situácii. Aby však neprišli o osvedčeného učiteľa, ponúkli Payerovi voľné miesto učiteľa v 5. a 6. dievčenskej triede. Payer ponuku prijal a pokračoval 12 rokov vo vyučovaní dievčat s rovnakým úspechom a požehnaním ako predtým. V roku 1867 bol zvolený za pokladníka Kežmarskej sporiteľne, ktorú v roku 1872 vymenil za funkciu riaditeľa Kežmarskej banky. V tejto funkcii pracoval celých 26 rokov s charakteristickou oddanosťou povinnostiam, vytrvalosťou a svedomitosťou. S jeho menom sú úzko spojené služby, ktoré tento inštitút poskytol v oblasti rozvoja úverov, podpory priemyslu a ďalších dôležitých aktivít. Payerove bohaté vedomosti, jeho usilovnosť a pracovitosť v praktickom živote, jeho nenáročná, pevná a puritánska povaha mu čoskoro priniesli úctu v najširších kruhoch. Jeho prospešná činnosť vo všetkých oblastiach spoločenského života mu priniesla veľký vplyv a často sa žiadali jeho vážené rady. Najmä v cirkevných a školských záležitostiach bol jeho hlas rozhodujúci. Dôvera jeho spoluobčanov sa prejavila v rôznych čestných funkciách, ktoré mu boli zverené. Dlhý čas zastával funkciu cirkevného a školského inšpektora v evanjelickej obci a po odstúpení z tejto funkcie bol naďalej vplyvný a prospešný ako presbyter a člen školskej rady, v ktorej po dlhé roky bol jej aktívnym členom a do jej činnosti sa rád zapájal. O rok neskôr sa však zriekol všetkých svojich čestných funkcií a úplne sa stiahol do ústrania, naďalej žil len pre svoj úrad a svoju rodinu. Okrem uznania a úcty svojich spoluobčanov, lásky a vďačnosti skvelých žiakov musel zažiť aj ťažké rany osudu, ktoré ho hlboko poznačili, ale nezlomili. Najprv mu smrť vzala manželku, potom jedinú dcéru a zanechala mu tri osirelé vnúčatá. Aby im dal matku, oženil sa druhýkrát, aby strávil ďalšie desaťročie v novozískanom rodinnom kruhu a užíval si pokojnú, nerušenú starobu. Fyzicky i duševne sviežeho a aktívneho, ho smrť zastihla nečakane. Mŕtvica ho vrhla na lôžko, ktoré po týždni vystriedala rakva. V nedeľu 13. marca ráno v tichosti zomrel, keď niekoľko hodín ležal v agónii. Všetci, ktorí poznali Huga Payera, a bolo ich veľa, hlboko ľutovali jeho odchod.[1]
Bibliotheca Carpatica, monumetálne dielo Huga Payera, ktorým si získal nesmrteľnosť nielen medzi členmi Uhorského karpatského spolku. Dielo, ktoré sa tak málo využívalo a využíva, pre poznanie histórie tatranského regiónu. Obsahuje 5885 číslovaných hesiel! A sú tam práce, ktoré obsahujú doteraz chýbajúce kamienky do mozaiky histórie napríklad aj Smokovca.
Pozorný a vnímavý čitateľ tohto diela zistí jednu zvláštnosť. A to je heslo Mauksch Thomas, čísla 3224 až 3231. Obsahuje totiž všetkých osem jeho známych prírodopisných prác, vrátane jeho nevydaného rukopisu, Wegweiser durch die Zipser Karpathen (Sprievodca po Spišských Karpatoch), ktorý mal vydať jeho blízky priateľ Karol Juraj Rumy (1780-1847). Z neznámych dôvodov však toto dielo zostalo nevydané tlačou a skončilo v knižnici Maďarskej akadémie vied, čo aj Hugo Payer vo svojej Bibliotheca Carpatica píše.
Ale kde je Maukschov denník? Ten denník, ktorý najpresnejšie a najpodrobnejšie popisuje dianie od roku 1793, roku založenia Smokovca. Veď niekoľko dlhých rokov sa o ňom písalo, že sa nachádza v Budapešti. Nevedel o tom Hugo Payer? Alebo tam Maukschov denník nikdy nebol. Pretože to, čo sa stalo s Maukschovou pozostalosťou a kam asi putovala sa píše v nekrológu Tomáša Maukscha, ktorý vyšiel tlačou v Pešti 7. marca 1832[2], teda tri týždne po Maukschovej smrti. A tam sa žiadny denník a ani knižnica Maďarskej akadémie vied nespomína. Takže nikto z členov Uhorského karpatského spolku vtedy ani len netušil, že nejaký denník Tomáša Maukscha existuje, a už vôbec nie, že kde vtedy vlastne bol.
Podrobný článok o denníku Tomáša Maukscha bude čoskoro uverejnený na tejto stránke.
Zdroje:
[1] Karpathen-Post 1898, roč.18., č.11., str.3.; Évkönyve MKE 1899 roč. 26., str.141-142
[2] MAUKS TAMÁS EMLÉKEZETE, Társalkodó 1832 Pest, č.19.
Napísať komentár