* 21. október 1832 Majerka – † 16. júl 1914 Poprad
Prežil život plný skutkov a požehnania. Správa o jeho smrti vyvolala úprimný smútok a srdečnú účasť široko-ďaleko, pretože výraznú osobnosť zvečneného človeka, ktorého charitatívna, mnohostranná a prospešná činnosť sa neobmedzovala len na jeho farnosť a mesto Poprad, poznal celý Spiš.
Popri Dávidovi Huszovi to bol otec Wünschendorfer, ktorého meno sa objavovalo a spomínalo všade tam, kde bolo treba podporiť dobré dielo, kde bolo treba bojovať v mene pokroku. S menami Husz a Wünschendorfer je úzko spätý mohutný rozkvet spišského mesta Poprad, ktoré sa stalo centrom turistiky, cestovného ruchu a dôležitým železničným uzlom. Získavať ľudí dobrotou, húževnatou vytrvalosťou, neúnavnou prácou pre dobro, pre pokrok, to bola sila a úspech Wünschendorfera, a preto mal v názoroch síce dočasných odporcov, ale nikdy nie nepriateľov a protivníkov. Človek nemohol byť nepriateľský voči nemu, ktorý bol plný lásky a priateľskosti, ktorý očaril svojím humorom, srdečným smiechom a silným hlasom a ktorý sa ako pastier duší staral o svoju kongregáciu, o svojich veriacich, s plnou oddanosťou a vernosťou, ktorý sa usiloval aj o pokoj a harmóniu medzi konfesiami.
O to menej, že sa čoskoro každý mohol presvedčiť, že vždy chcel to najlepšie pre Popradčanov, pre Spiš. Keď totiž železnica priniesla nepredstaviteľný prílev cudzincov a s ním aj peniaze a zárobky a keď v Poprade vyrástlo hrdé Karpatské múzeum a priťahovalo čoraz viac návštevníkov, čoskoro sa ukázalo, že Wünschendorfer a muži, s ktorými bok po boku bojoval za tento úspech, mali pravdu a odvtedy sa na nich spomína s požehnaním a vďakou. Jeho ľudský duch sa však najkrajšie prejavil pri založení dôchodkového fondu pre vdovy po spišských farároch. V čase, keď sa neprijímali žiadne opatrenia týkajúce sa dôchodkov farárov a ich pozostalých, bol tento krok rovnako chvályhodný ako odvážny. Ale Wünschendorfer spolu s niekoľkými bratmi v združení dokázal prekonať všetky prekážky a vďaka tomuto úsiliu sa tento malý výhonok rozrástol a prosperoval. Fond sa tak stal bohatým zdrojom požehnania, ktoré uhasilo mnohé slzy a zmiernilo mnohé utrpenie.
Malé, tiché spišské mestečko, vzdialené od dopravnej trasy, do ktorého sa Wünschendorfer presťahoval v roku 1857, sa povznieslo na frekventovanú a prosperujúcou komunitu. A Wünschendorfer má na tom veľký a trvalý podiel. Napriek všetkej skromnosti, ktorá ho zdobila, napriek všetkej jednoduchosti a prostote svojej povahy, alebo možno práve preto, sa čoskoro stal jedným z vodcov tých občanov, ktorí sa neúnavne zasadzovali za rozvoj mesta. Stál na čele výstavby železnice, založenia Uhorského karpatského spolku, vzniku Karpatského múzea v Poprade, založenia sporiteľne, kasína atď.. Bolo treba vyhrať veľa ťažkých bojov, pretože vždy existovali názory, ktoré boli bojazlivé, podozrievavé, zaostalé. Bolo ich treba poraziť, zvíťaziť nad nimi zbraňami ducha, presvedčivými argumentmi, pretože Wünschendorfer, ktorý inak nielen hlásal mier a pokoj, ale ho aj zachovával a bol plný tolerancie, iný spôsob boja nepoznal.
Wünschendorfer slúžil svojmu popradskému zboru ako verný farár 52 rokov a láska zboru a mesta Poprad sa skvele prejavila pri príležitosti 50. výročia jeho služby, počas ktorej staršiemu farárovi udelil cisár aj Zlatý kríž za zásluhy o cirkev a školu, ako aj o spoločenský prospech. V roku 1909 on, ktorý toľko pracoval, odišiel do zaslúženého dôchodku. Tých niekoľko rokov, ktoré mu ostávali, mohol stráviť v kruhu svojej milovanej rodiny, svojej vernej životnej družky, svojich drahých detí a vnúčat, ktorým bol vždy láskavým, oddaným manželom, otcom a starým otcom, rovnako ako dvom sestrám, ktoré v ňom stratili svojho najlepšieho brata.
Narodil sa v roku 1832 na fare v Majerke. Zbožná matka zasiala do jeho srdca prvé semienka bázne pred Bohom a lásky k človeku a rovnako verný otec sa o túto rastlinu staral s láskavosťou a starostlivosťou. Slnečné dni v rodičovskom dome ubiehali rýchlo. Potom chlapec odišiel na Kežmarské lýceum a po maturite nasledoval volanie svojho srdca, aby študoval teológiu v Prešove a dokončil štúdium vo Viedni a v Jene.
V roku 1855 sa vrátil do vlasti, bol vysvätený za duchovného a vymenovaný za kaplána v Levoči. Zostal tu niekoľko rokov, ktoré, ako sám napísal, patrili k najlepším rokom jeho života. V roku 1857, 15. novembra, sa ujal úradu zvoleného farára v Poprade, aby ho viedol 52 rokov v nepretržitej práci pre požehnanie a dobro tejto farnosti. To, čím chcel byť pre farnosť a ako mala byť usporiadaná jeho práca, zapísal do cirkevnej kroniky hneď na začiatku jednoduchými, ale dojímavými slovami, ktoré charakterizujú skutočného pastiera duší.
,,Podporovať blaho zboru, vytvoriť z neho vzor prosperujúceho kresťanského zboru, ktorý by bol jeho ozdobou.”
To bol jeho krásny životný cieľ a úspešne sa oň snažil. Karol Wünschendorfer zomrel 16. júla 1914 po dlhej a ťažkej chorobe v Poprade.[1]
Karol Wünschendorfer, člen predstavenstva Uhorského karpatského spolku od jeho vzniku, sa v spolkovej činnosti zviditeľnil svojou priekopníckou prácou: Schmecks in der Vergangenheit und Gegenwart, ktorá bola uverejnená v druhej ročenke Uhorského karpatského spolku z roku 1875. Práca, ktorá bola v 20. storočí toľkokrát kritizovaná z dôvodov nepresného letopočtu založenia osady, roku 1797. A hlavne, že Karol Wünchendorfer nečítal Maukschov denník, kde sú opísané podrobnosti vzniku Smokovca v roku 1793. Pretože sa Karol Wünschendorfer, po uplynutí viac ako 100 rokov od publikovania svojej práce nemohol brániť, podujmem sa na to v tomto svojom krátkom príspevku ja.
Odkiaľ čerpal Wünschendorfer podklady pre svoj článok v ročenke z roku 1875, keď o vzniku Smokovca píše toto:
,,V roku 1797 dostal gróf Štefan Csáky, inšpirovaný skvelou polohou tohto miesta, od svojej sestry ako majiteľky povolenie postaviť dve obydlia pre vlastnú potrebu s podmienkou, že si dá doviezť potrebný stavebný materiál odinakiaľ.”
O tom, že to bol Gyula Andor Hefty (1888 – 1957) kto ako prvý zistil až v roku 1937, že vznik Smokovca je potrebné datovať do roku 1793, bude pojednávať samostatný článok. Ale je tu oveľa tajomnejšia skutočnosť z Wünschendorferovho podania, a tou je sestra Štefana Csákyho.
Všetky doteraz známe rodokmene rodiny Csáky žiadnu sestru Štefana Csákyho nespomínajú.[2] Štefan Csáky mal brata, Imricha Csákyho (1728-1804), ktorý vlastnil majetky v Kluknave a v Trebišove. V Trebišove aj založil v roku 1779 tamojší kaštieľ, ktorý sa neskôr stal sídlom rodiny Andrássy.[3] Ale Bibliotheca Carpatica Huga Payera pod číslom 5304 eviduje jednu dôležitú a zaujímavú prácu autora Dr. Davida Wachtela, Ungarns Kurorte und Mineralquellen, vydanej v roku 1859 v Šoproni. Toto hodnotné dielo vyšlo na popud ministra vnútra vtedajšieho Rakúskeho cisárstva Alexandra Bacha (1813 – 1893). Na 467 stranách popisuje veľmi podrobne kúpele a kúpeľné miesta vtedajšieho cisárstva, len obsah zaberá 7 strán. Smokovcu sú venované strany 226 až 232. A o založení Smokovca v roku 1797 Štefanom Csákym na pozemkoch jeho sestry sa píše na strane 227 toto:
,,Kúpeľné miesto vzniklo až v poslednom období. Koncom minulého storočia sa o dnešnom Smokovci nevedelo nič iné, len to, že tu bol skromný kyselkový prameň, v ktorého blízkosti sa nachádzalo obydlie lesného správcu. Pôvabné okolie tohto prameňa zaujalo až v roku 1797 grófa Štefana Csákyho, ktorý so súhlasom svojej sestry, majiteľky pozemku, postavil v jeho blízkosti tri obytné domy a kaplnku, všetko z dreva, aby mohol časť leta venovať vychutnávaniu osviežujúceho vzduchu a krásneho okolia.”
Na základe uvedeného predpokladám, že Karol Wünschendorfer čerpal z tejto práce a nemal dôvod nedôverovať údajom v nej uvedeným, keď kniha vyšla pod gesciou ministerstva vnútra. Vedel z tohto dôvodu podrobnejšie údaje o rodine Csáky, teda o Štefanovej a Imrichovej sestre, Dr. David Wachtel? Zatiaľ otázka bez odpovede. A Karol Wünschendorfer, a ani nikto z členov Uhorského karpatského spolku a samozrejme ani Dr. David Wachtel ani len netušili, že existuje nejaký Maukschov denník, ktorý popisuje podrobnosti založenia Smokovca v roku 1793. A teda Karol Wünschendorfer tento denník ani nemohol čítať, ako mu to bolo vytýkané.
Podrobný článok o denníku Tomáša Maukscha bude čoskoro uverejnený na tejto stránke.
Zdroje:
[1] Karpathen-Post 1914, roč.35., č.30.; Jahrbuch des UKV 1915, roč.42.
[2] Nagy Iván: Magyarország családai. Czímerekkel és nemztékrendi táblákkal. Pótlék kötet, Pest 1868, Csáky család,; TURUL, A Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság Közlönye, Budapest 1891, A Körösszeghi és Adorjáni gróf Csáky család genealogiája.
[3] Zsolt Virág, História Trebišovkého kaštieľa, Trebišov 2020.
Napísať komentár