Praha, 14. február 1945 – V ušiach znejú sirény oznamujúce bombardovanie. Nie je to prvýkrát, do tejto chvíle vždy išlo o planý poplach. Aj preto mnoho ľudí sirény ignoruje a do krytov sa ukrýva iba časť obyvateľstva. Americkí letci mali v ten deň bombardovať Drážďany, no kvôli nepriaznivému počasiu došlo k obrovskej chybe. Jednotka 62 bombardérov B-17 sa ocitla nad mestom, ktoré pretínala nejaká veľká rieka. Zle vyhodnotenie, že ide o Drážďany a 9-minútový útok na Prahu bol zahájený. Tento omyl si vyžiadal 701 obetí a 1184 zranených. Medzi obeťami boli aj dve osobnosti, ktorým za veľa vďačíme z ich pôsobenia vo Vysokých Tatrách. Reč je o manželoch Štáflovcoch.
Otakar Štáfl
Narodil sa 30. Decembra 1884 v Nemeckom Brode (dnešný Havlíčkov Brod). Od roku 1897 študoval na miestnom gymnáziu, no čoskoro pochopil, že ho v živote baví maľovať a gymnázium opustil. Presťahoval sa do Prahy, kde sa stal absolventom krajinárskej školy Ferdinanda Engelmüllera a zároveň aj pražskej umeleckopriemyselnej školy. Jeho talent dokazoval najmä vo farebnom drevoryte a v tvorbe plagátov.
V roku 1910 sa oženil s dcérou riaditeľa nakladateľstva Politika, Václavou Brychtovou, no manželstvo vydržalo iba sedem rokov. Následne sa spoznal s Vlastou Koškovou, známou spisovateľkou rozprávok a dievčenských románov.
V medzivojnovom období sa Otakar Štáfl presťahoval do Vysokých Tatier, kde si prenajal ateliér na Štrbskom Plese a začal maľovať obrazy s horskými motívmi. V roku 1928 vyšiel cyklus 120 tatranských akvarelov a dva jeho tatranské obrazy boli vydané aj na poštových známkach. Výstavy svojich obrazov s tatranskou tematikou usporiadal v roku 1924 a 1930 v Prahe a v roku 1928 v Hradci Králové.
Aby bol viac spätý s tatranskou prírodou, určite uvítal možnosť stať sa od apríla 1929 spolunájomcom Chaty pri Popradskom plese. Tatry mu učarovali natoľko, že sa začal viac aktivizovať a netrvalo dlho, kým ho napadol veľmi zaujímavý projekt – Symbolický cintorín. Zoznámil sa s Alojzom Lutonským, tajomníkom Klubu československých turistov v Novom Smokovci, ktorému sa zdôveril o tomto nápade. Tomu sa táto myšlienka páčila, navyše od roku 1932 si aj viedol evidenciu obetí Tatier. Zapracoval aj na zmapovaní obdobia pred týmto rokom a ukázalo sa, že od 1919 do 1938 zahynulo vo Vysokých Tatrách 95 osôb.
Informácia o nejakých takýchto prípravách sa rýchlo rozniesla medzi ľuďmi a niektorí pozostalí začali nosiť kríže či pamätné tabule, ktoré však ukladali nie príliš esteticky rozumne. KČST v Novom Smokovci sa preto rozhodol, že celú túto akciu zastreší, finančne podporí a dá jej nejaký poriadok.
V roku 1932 teda vznikol návrh vybudovať ho v limbovom hájiku pod Ostrvou, v roku 1934 sa zriadil aj fond, do ktorého Tatranská komisia KČST vložila 1000 Kčs a o dva roky neskôr, v júli 1936 sa Symbolický cintorín začal konečne stavať.
Bohužiaľ, po necelom roku sa komisia dostala do finančných problémov a dotácie na stavbu sa tak museli skončiť. V tomto momente prišla iniciatíva dvoje Otakar Štáfl a jeho kolegu, spoluchatára Václava Fišku. Obaja so svojimi manželkami venovali maximálne úsilie, čas, energiu a aj finančné prostriedky, aby sa projekt dokončil. |
11. augusta 1940 bol Symbolický cintorín vysvätený a sprístupnený verejnosti a v roku 1947, dva roky po smrti manželov Štáflovcov, sa tu objavila aj tabuľa venovaná práve im dvom.
Otakar Štáfl sa spolu s Václavom Fiškom stali v roku 1933 aj prvými nájomcami novopostavenej chaty pod Rysmi. Na niektorých propagačných materiáloch z toho obdobia sa dokonca o chate hovorí ako o “Štáflovej chate“.
V roku 1939 sa museli manželia Štáflovci vrátiť do Prahy, kde ich o šesť rokov neskôr postihol osud spomínaný v úvode tohto článku.
Vlasta Štáflová
Vlasta Štáflová, rod. Košková, sa narodila 1. Apríla 1907 v Petroviciach u Rakovníka a preslávila sa najmä ako spisovateľka rozprávok a románov pre ženy. Ako manželka Otakara Štáfla rozvinula v sebe aj talent v publicistike a a vďaka pôsobeniu v Tatrách sa venovala aj svojmu koníčku – horolezectvu.
Ako členka horolezeckého spolku JAMES sa jej podarili aj nejaké prvovýstupy, napríklad v roku 1935 na Voliu vežu s K. Čabelkom a J. Šabatom pravou časťou JZ steny, táto cesta je dodnes známa ako “Štáflovka“. Ešte v roku 1929 sa s Alexandrom Škarvanom dostala na Ihlu v Patrii a dovtedy si všetci mysleli, že ide o prvovýstup, až Vlasta priznala, že na vrchole si všimla, že tam bol už niekto pred nimi. Tak či tak, dodnes niektorí ľudia používajú pri Ihle v Patrii názov “Veža Vlasty“.
Mnoho jej publikácii sa objavilo v známych časopisoch Krásy Slovenska, Zora, Slovenský východ či Vysoké Tatry, no okrem toho písala aj svoje diela, napríklad Hore zdar! (1934), Kamzíček 1935) či Závrať (1936).
Nebyť smutnej udalosti z februára 1945, určite by sa portfólio zaujímavostí ešte rozšírilo, Vlasta Štáflová v čase bombardovania a úmrtia mala totiž iba 37 rokov.
Toto boli príbehy dvoch ľudí, manželov, ktorých spojila láska k prírode a ktorým vďačíme za skvelé umelecké diela a ich odkaz v podobe Symbolického cintorína pod Ostrvou. Keď najbližšie pôjdete okolo neho a uvidíte ich pamätnú tabuľu, možno vďaka tomuto článku budete mať väčšiu predstavu o týchto osobnostiach a celý zážitok sa o niečo zintenzívni.
Ak sa vám článok páčil, podporte ho zdieľaním, nech sa zobrazí aj vašim priateľom. Na záver už iba menšia fotogaléria z portfólia Otakara Štáfla.
Zdroj: Webumenia.sk, Osobnosti v názvoch Vysokých Tatier (Ivan Bohuš), časopis Vysoké Tatry, Wikipédia
Napísať komentár