Doktor medicíny Georg Friedrich Lingsch (1906 – 1995)
Priateľ Alfréda Grósza, čelný predstaviteľ “jeho školy”. Dnes už málokto vie, o kom budeme písať v nasledujúcom príspevku. Pritom tento sympatický mladík, milovník hudby, neskôr úspešný praktický lekár bol v 20-tych a 30-tych rokoch 20. storočia vo Vysokých Tatrách v horolezeckej komunite výraznou osobnosťou.
Rodina
Georg Friedrich Lingsch sa narodil v Spišskej Belej dňa 10. Septembra 1906 do významnej spišskej rodiny rodičom Albertovi Samuelovi Lingschovi (1862 – 1938), pôvodom zo Spišskej Novej Vsi a Anne Weber (1873 – 1936), pôvodom z Popradu. Rodina bola ECAV (Evanjelická cirkev augsburského vyznania) a hlásila sa k nemeckej národnosti. Malý Georg bol krstený v kostole ECAV v Spišskej Belej dňa 20. Septembra 1906. Otec bol vyšším úradníkom železníc Rakúsko – Uhorska a aj z tohto dôvodu putovala celá rodina vždy na nové miesto jeho pôsobenia po prípadnom preložení. Že tomu bolo skutočne tak, svedčia rôzne miesta narodení Georgových súrodencov, napríklad stanica Spišské Vlachy (Albert Gustáv *1893), Nová Žilina (Ervín Samuel *1897 a Gabriela *1898). Isté je, že v roku 1900 už rodina žila v Spišskej Belej, kde sa narodila Edith (*1900 ) a konečne v septembri 1906 aj samotný Georg. Celkom v rodine bolo 7 detí, v roku 1930 z nich žili štyria. Sestra Gabriela (1898-1947) sa 22. novembra 1919 vydala v Kežmarku za stolárskeho majstra a majiteľa prosperujúcej stolárskej dielne Josefa Therna (1890-19??). Narodili sa im tri deti, Gabriela (*1921), Richard (*1921) a Adelheid (*1926). Žili až do konca 2. svetovej vojny v dome, kde bola aj stolárska dielňa a to na Hlavnom námestí č. 17 v Kežmarku. Zrejme jedným z posledných transportov nemeckých vysídlencov pred koncom vojny sa rodina vysťahovala do Nemecka, v kraji Hesensko žila v meste Korbach. Tam Gabriela 28. januára 1947 aj zomrela. Osudy najstaršieho Alberta Gabriela sa nám nepodarilo objasniť.
Život v Kežmarku
Do Kežmarku sa rodina presťahovala v októbri 1908, kde na Hradnom námestí č. 19, vtedy Hradská ulica 19/82 Albert Lingsch kúpil väčší dom, aby jeho deti mali lepší a ľahší prístup ku vzdelaniu. Tento dom sa zachoval dodnes a vďaka terajším majiteľom je jeden z najkrajších mestských domov v historickej zástavbe námestia. Hrobové miesto rodiny LINGSCH – WEBER sa nachádza na historickom (starom) cintoríne v Kežmarku, kde sú pochovaní okrem rodičov aj Ervín Lingsch (zomrel 18. júla 1919) a Amália (zomrela 5. septembra 1922). Ervín je uvedený aj medzi obeťami 1. svetovej vojny na pamätnej tabuli v novom kostole ECAV v Kežmarku spolu ďalšími 43 obyvateľmi Kežmarku, napríklad s Friedrichom Zuberom, Júliusom Wallentinim či Zoltánom Votiskym. Samotný Ervín Lingsch zomrel zrejme na následky zranení až po skončení 1. svetovej vojny. Rodina Lingsch v Kežmarku až do začiatku 2. svetovej vojny patrila k váženým mestským rodinám, Albert Lingsch sa aktívne zapájal do spoločenského života mesta.
Po škole
Georg Lingsch navštevoval v rokoch 1912 až 1915 Základnú evanjelickú školu v Kežmarku, následne taktiež v Kežmarku Nemecké reálne lýceum (1916-1924). V rokoch 1924 až 1931 študoval medicínu na nemeckej vetve Karlovej univerzity v Prahe. Počas štúdií udržiaval blízke kontakty s absolventmi lýcea z Kežmarku, ktorí následne študovali v Prahe, prípadne v Brne. Pomerne často, počas prázdnin a dní voľna, sa vracal do milovaného Kežmarku, aby pokračoval vo svojich aktivitách ako horolezec vo Vysokých Tatrách, najčastejšie so študentom lesného inžinierstva v Brne Gabrielom (Gáborom) Seidem alebo samotným profesorom Grószom. Promoval ako doktor medicíny 7. februára 1931. Po štúdiách absolvoval povinnú vojenskú službu v trvaní dvoch rokov a následne praxoval na Spiši. Až v roku 1937 periodikum Karpathen Post (58/25/3) uvádza krátku správu, že náš krajan, občan mesta Kežmarok a syn penzionovaného železničného úradníka Alberta Lingscha, promovaný doktor medicíny Georg Lingsch sa usadil ako odborný lekár na kožné, kozmetické a pohlavne prenosné choroby v meste Ústí nad Labem v severných Čechách. Podľa slov profesora Grósza nakoniec žil v meste Liberec (Reichenberg), kde sa aj oženil. Georg Friedrich Lingsch sa vždy hlásil k nemeckej národnosti, čo do veľkej miery ovplyvnilo aj jeho ďalšie životné osudy. Nevieme presne kedy, možno tesne pred koncom 2. svetovej vojny, alebo tesne po nej potom na základe Benešových dekrétov s manželkou presídlil do bavorského mesta Regensburg. Tam prežil celý zbytok svojho života. Pracoval ako lekár-špecialista priamo v Regensburgu, angažoval sa aktívne aj spoločensky prácou v mestskom zastupiteľstve. Aj v Bavorsku jeho láskou a vášňou zostali hory, ktoré pravidelne navštevoval. Avšak len do chvíle, keď jeho manželku postihla náhla mozgová mŕtvica, následkom ktorej mala veľké problémy s chôdzou. Keďže bola trvale pripútaná k domovu, Georg ako verný a príkladný manžel sa svedomito o ňu staral. Mimo práce jej venoval všetok voľný čas. Takto už nemohol chodiť do hôr, ale doma sa potom naplno venoval svojej druhej vášni a to hudbe. V spoločnosti manželky veľmi rád a dlho počúval z rádia či gramafónu ich obľúbenú vážnu hudbu. Druhou jeho vášňou sa stalo cestovanie. Aj s postihnutou manželkou na aute vyrážal často na dlhé cesty po pamätihodnostiach Európy. Takto spolu navštívili tie najzaujímavejšie miesta. Nepodarilo sa nám potvrdiť či vyvrátiť, že mali deti. Podľa všetkého nie.
Georg Lingsch a hory
Georg Lingsch začína objavovať hory práve s Alfrédom Grószom už ako 14-ročný chlapec niekedy v roku 1920. Bol v podstate ešte dieťa, keď ho jeho budúci profesor vedie do málo navštevovaných, ťažko prístupných, dokonca turistom neprístupných miest tatranskej divočiny. Takto objavuje aj územia, turistom oficiálne neprístupné, pretože územne patrili do „Panstva Hohenlohe“. Napríklad masív Širokej (aj Javorinská Široká dnes … ), Zámky alebo Spismichalovu dolinu. Preskúmajú aj tajomnú a legendami opradenú Spismichalovu jaskyňu. Postupne podniká prvé vážnejšie túry, objavuje ďalšie odľahlé a neprístupné doliny a hrebene Vysokých Tatier. Pamätná je jeho účasť na pátraní po telesných pozostatkoch študenta medicíny a horolezca Emericha Teschlera (1896-1919) zo Spišskej Novej Vsi v roku 1921 v masíve Gerlachovského štítu. Vtedy ako 15-ročný chlapec s o rok mladším Gáborom Seidem v spoločnosti Alfréda Grósza a horského vodcu Johanna Franza staršieho (1863-1939) bezúspešne prečesávali hrebene, rebrá, rokliny a žľaby masívu Gerlachovského štítu.
Georg sa postupom rokov vypracoval na horolezca, ktorého lezecké umenie obdivoval aj samotný Grósz. Mladý Lingsch bol neskôr jeho najčastejším partnerom na horolezeckom lane a toto spojenie prerástlo v ich dlhoročné a trvalé priateľstvo. Po dlhé roky boli stále v písomnom styku. Alfréd Grósz napríklad spomínal, ako k Vianociam každoročne od neho dostával bohato ilustrované publikácie s krásnymi fotografiami Álp. Familiárne ho profesor volal Ďuri (Gyuri). A práve z pera Alfréda Grósza sa dozvedáme najdôležitejšie útržky z jeho životných osudov. Aj po rokoch s úctou a obdivom o ňom písal priateľovi Gyulovi Komarnickemu vo svojich listoch. Georg Lingsch sa ako žiak Alfréda Grósza vypracoval na výborného horolezca, technicky veľmi zdatného, prekypujúceho silou a odvahou. Počas aktívnych rokov cca 1923 až 1930 už ako výkonný lezec zhruba od roku 1923 absolvoval nepreberné množstvo výstupov. Od prelezov ťažkých ciest po množstvo prvovýstupov. S verným kamarátom Gabrielom Seidem mali jednu špecialitu – dlhé hrebeňovky. Nevyhýbal sa ani zimnému lezeniu, no jeho prioritou boli na tú dobu ťažké letné výstupy. Mimo niekoľkých prvovýstupov s Alfrédom Grószom a Gáborom Seidem sa najviac spomína jeho nová cesta v J stene (tiež aj JV) Veľkej Vidlovej veže v októbri 1926 (AP I/63). Jeho partnermi na lane mu vtedy boli priatelia Gábor Seide a ešte len 18-ročná študentka Lýcea Kežmarok, pôvodom z rakúskeho Linzu, Felicitas Laczika (1908-1966). Cenné je to, že líniu výstupu o ťažkostiach IV-V stupňa si sami vyhliadli a preliezli za jeden deň.
Záverom niekoľko zaujímavostí, ktoré sa o Georgovi tradujú a do určitej miery vykresľujú jeho povahu a charakter. Ako sme už spomenuli, okrem hôr bol veľkým priateľom umenia a hudby. Výborne hral na husle, ktorými aj na vysokohorských chatách dotváral atmosféru večerných posedení s priateľmi po celodennom lezení. S hudbou samozrejme ladil aj jeho pekný spev. Prekypoval stále humorom a dobrou náladou. Mal hlboký hlas a traduje sa o ňom jedna humorná príhoda, ktorú spomína aj samotný profesor Grósz: …. skupina horolezcov, študentov kežmarského lýcea, absolvovala hrebeňový výstup na Gerlachovský štít Martinovou cestou SV hrebeňom. Tesne pred jej záverom, keď skupinka doliezla na predvrcholové bloky Gerlachu, videla, že samotný vrchol oblieha pomerne veľká a hlučná skupina iných horolezcov a turistov. Trpezlivé čakanie obďaleč na ich odchod nemalo konca. V jednom momente sa Georg odpojil od priateľov, preliezol posledné metre výstupu a zastal doslova uprostred tejto zabávajúcej sa skupiny. Svojím hlbokým hlasom začal uprostred tejto skupiny k ich údivu, prekvapeniu a veľkej nevôli spievať hromovým hlasom po nemecky nábožné piesne…. nevšímajúc si tých ľudí. Georg bol vytrvalý a neprestával spievať. Táto spoločnosť sa po chvíli s nevôľou pozbierala a dala na zostup. Na vrchole zostal stáť za stáleho spevu len Georg, čakajúc, či si to tá skupina nerozmyslí. Nestalo sa a Georg o chvíľu už priamo s priateľmi z vrcholu Gerlachu obdivovali výhľady a krásnu scenériu okolitých štítov a hrebeňov. Na chvíle, strávené s Georgom počas štúdií v Prahe v liste profesorovi Grószovi z roku 1957 spomína niekdajšia študentka germanistiky, už uvedená Felicitas Laczika – Jarolim (1908-1966). Ako veľmi dobrí priatelia mali okrem hôr ďalšieho spoločného koníčka – hudbu. Táto príťažlivá, energická a zároveň elegantná dáma z dobrej rodiny okrem iného píše, že Georg ju vedel často rozzúriť svojimi uštipačnými poznámkami, na druhej strane dlhé hodiny bol ochotný vystáť vo fronte, aby zohnal pre oboch voľné lístky na vystúpenia rôznych hudobných telies, predovšetkým z nemecky hovoriacich krajín. Zrejme mali k sebe blízko, no keď Georg ukončil štúdiá v Prahe, už sa nikdy viac nestretli…
Skupina študentov okolo profesora Grósza si v Tatrách zvlášť obľúbila Dolinu Zeleného plesa, okolité steny, hrebeňe, vrcholy a priľahlé dolinky. A samozrejme, útulnú chatu, vedenú sympatickým chatárom Vincentom Targyikom z Kežmarku. Ten nikdy nechýbal na ich spoločných fotografiách z mnohých spoločných akcií, čo znamenalo, že bol ich neoddeliteľnou súčasťou. Bolo tradíciou, že spoločne tam radi a v dobrej nálade trávili čas po Štedrom dni a oslavovali posledný deň v roku. Keďže Georg Lingsch najčastejšie liezol v oblasti Zelenej doliny Kežmarskej, prischla mu prezývka po mene známeho mladého zlatokopa, ktorý v okolí Čierneho štítu zahynul pri hľadaní pokladov – „Papirus“ (Andreas Papirus z Matejoviec …áno, je to správne, píše sa s mäkkým „i„ ). Georg Friedrich Lingsch zomrel v Regensburgu 18. septembra 1995 a tam je aj pochovaný.
Na záver
Do triedy na lýceu v Kežmarku chodil „Gyuri“ aj s ďalšími dobrými horolezcami: s fotografom a staviteľom-architektom Ing. Jozefom von Bethlenfalvy (1906-1990) z Kežmarku (kamaráti ho volali Jóska) a s lesným inžinierom Edmundom Fischlom (1905 – 1991) z Veľkej. Ich spolužiakom bol aj neskorší právnik Henrik Janovský (1906-1941), ktorého syn Dr. Andrej Janovský (*1938) nám posunul informáciu, že v roku 1974 sa konalo v samotnom Kežmarku pomaturitné stretnutie triedy po 50 rokoch a že sa ho zúčastnilo všetkých 8 preživších chlapcov – spolužiakov z triedy, teda aj Georg Lingsch. V archívoch (Levoča/fond AG a aj Múzeum Kežmarok/fond AG) sa zachovala jedna fotografia, ktorá by mohla byť svedkom tohto ojedinelého pomaturitného stretnutia z roku 1974.
Fotografia bola bez signatúry a popisu a s istotou na nej identifikoval svojho otca Ing. Peter von Bethlenfalvy zo Švajčiarska. Jóska Bethlenfalvy stojí v hornom rade druhý sprava. Snaha o identifikáciu ďaľších osôb pokračuje. Bez záruky je názor autora príspevku, že po pravici Ing. Bethlenfalvyho stojí Ing. Edmund Fischl, v dolnom rade medzi nimi neznámy profesor a v dolnom rade ako prvý s rukou vo vrecku nohavíc vo svetlom plášti stojí práve Dr. Georg Lingsch. Manželku Dr. Lingscha pre neoblomnosť Mestského úradu Regensburg sa nám zatiaľ nepodarilo bližšie identifikovať. O Henrikovi, Jóskovi a Edmundovi niekedy nabudúce.
V ďalšej časti tejto série nedáme prednosť „prvej dáme Školy Grósza“ Kláre Hensch, čo by sa patrilo, ale výnimočne sa budeme venovať spolulezcovi a najlepšiemu priateľovi Georga Lingscha – Gabrielovi (Gáborovi) Seide-mu.
Pramene a zdroje: identifikácia Jozef Joppa, autor príspevku (storočné maturitné tablo triedy profesora Dr. Johanna Liptáka z roku 1924 od Dr. A. Janovského), Neidenbach Ákos – Tátránk tudós polihisztora Grósz Alfréd I.-II.,
Fotografie a listy: Štátny archív Prešov, pracovisko Levoča, fond AG, písomná korešpondencia autora príspevku s Dr. Sylviou Jarolim a Ing. Petrom von Bethlenfalvym a Radnicou mesta Regensburg, Múzeum Kežmarok, Karpathen Post 1923-1937, stránka Familysearch, Slovakiana – súpis obyvateľstva 1930 a 1940.
Napísať komentár