Známy poľský horolezec, letec, staviteľ, spisovateľ a historik Tatier Boleslaw Chwasciński (1909-1992) v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vniesol do názvoslovia tatranského horolezectva nový termín. Skupinu mladých horolezcov z regiónu Spiš na severovýchodnej strane Vysokých Tatier, aktívnych v rokoch 1923 až 1943, nazval „Školou Grósza“.
Profesor Alfréd Grósz (1885-1973) nastúpil na Nemecké evanjelické reálne lýceum v Kežmarku koncom zimy roku 1922, konkrétne 15. februára, teda do školského roku 1921/22 ako nový učiteľ telocviku. Nielen na Spiši a v Kežmarku, ale aj za hranicami bol už vtedy známou osobnosťou, a to nielen medzi horolezcami a milovníkmi Vysokých Tatier. V minulosti, ale aj v súčasnosti sa jeho životnými osudmi zaoberalo a iste aj zaoberá viacero historikov či nadšencov histórie Vysokých Tatier. Tento polyhistor, športovec, pacifista a charizmatický človek sa už za svojho života stal legendou. Bol všeobecne váženou a obľúbenou osobnosťou predovšetkým medzi svojim žiakmi, kolegami, ale aj obyvateľmi Kežmarku a Spiša. Počas svojho pôsobenia na kežmarskom lýceu bol známy tým, že často brával svojich žiakov do Vysokých Tatier. Spočiatku na ľahšie túry, neskôr aj na vážnejšie výstupy. Postupne sa okolo neho vyformovala talentovaná a ambiciózna skupina mladých ľudí, horolezcov, ktorí sa stali v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia poprednými predstaviteľmi predvojnovej komunity lezcov vo Vysokých Tatrách. Rokmi a predovšetkým počas 2. svetovej vojny sa rozpŕchli po svete a mnohí z nich neprežili vojnové besnenie. Ich mená a identita tak upadli do zabudnutia, no v tatranských stenách zanechali nezmazateľnú stopu vo forme mnohých pekných prvovýstupov. Chodili do Tatier ako v lete, tak aj v zime, organizovali a zúčastňovali sa lyžiarskych pretekov a to ako na bežkách, tak aj na „zjazdových“ lyžiach. Boli zároveň aj prvými skialpinistami a horskými záchranármi. Hory znamenali pre nich všetko.
Kto bol profesor Alfréd Grósz, vie aj dnes pomerne široký okruh ľudí. No mená jeho spolulezcov z tatranských stien po 1. svetovej vojne registrujú dnes ozaj už len tí najzanietenejší obdivovatelia tejto éry horolezectva v Tatrách. Kto to bol Georg Lingsch, Gabriel Seide, Jozef von Bethlenfalvy, Ferencz Bányász, Ladislaus Bilek, Klára Hensch, Emma Payer, Bartholomäus Duchon, Gabriel Kégel, Ida Wallentin a mnoho, mnoho ďalších, dnes vie skutočne málokto. Nikto nepozná ich identitu, nevie nič o ich životných osudoch. Je možné, že z pohľadu mnohých z vás títo žiaci Alfréda Grósza v kontexte dejín neznamenali nič a nezaujímajú vás … no títo mladí ľudia prežili časť alebo aj celý život tu pod Tatrami a myslím si, že sú neoddeliteľnou súčasťou ich histórie.
V nasledujúcich niekoľkých článkoch tejto série sa vám ich pokúsime trochu viac priblížiť. Nie je toho veľa, čo o nich vieme. Je to zároveň aj výzva pre zanietených historikov a zároveň milovníkov Vysokých Tatier. Nedovoľme, aby sa na nich úplne zabudlo…
Niekoľko slov k fotografiám. Sú staré okolo 100 rokov, niektoré aj staršie. Máloktoré z nich boli doposiaľ zverejnené. Ani jedna z nich nebola datovaná, ich približný vek je určený po identifikácii niektorých jej “aktérov“. Ilustrujú aktivity samotného profesora Grósza.
Na záver
Pátrajúc po identite a životných osudoch žiakov profesora Grósza najťažšia bola a je ich identifikácia. Trvala roky, nie je určite bez chýb či omylov a nie je stále ani zďaleka ukončená. Čas ukáže, aký to malo význam. Druhý problém bola a je určitá nedôvera prípadných potomkov týchto žiakov v momente, keď sa ich podarí objaviť a úspešne osloviť. Chápem to, aj keď to robíme pri všetkej diskrétnosti. Najkrajšia pri tom pátraní bola skutočnosť, že za tou osobou s tým a tým menom niekto konkrétny existoval. Samozrejme, natíska sa tiež otázka, čo motivovalo tých 14 až 18-ročných žiakov do hôr pravidelne chodiť a podnikať výstupy na pre nich dovtedy neznáme vrcholy, hrebene a skalnaté steny? Túžba po dobrodružstve? Jednoznačne prvotnou motiváciou bol samotný vplyv profesora Grósza a niektorých jeho kolegov. Od generácie svojho učiteľa sa však jeho žiaci líšili tým, že až na výnimky po sebe nezanechali žiadne písomné „stopy“ v podobe akýchkoľvek článkov a opisov svojich výstupov, prípadne nejaké fotografie. Ich učiteľ naopak bol výborný fotograf, ktorý dokumentoval dianie na škole, v horách, v Kežmarku, jeho blízkom okolí a na Spiši. Bohužiaľ, svoje fotografie málokedy označil menom aktérov, výnimočne dopísal lokalitu.
Zdroje: Ing. Jozef Joppa (autor)
Snímky: Štátny archív Prešov, pracovisko Levoča – fond AG, Múzeum Kežmarok – fond AG, archív autora
Akou silnou osobnosťou bol Alfréd Grósz, keď dokázal zvládnuť, vtedajších tínedžerov, a podnikal s nimi takéto náročné túry. A opačne, že sa títo mladí ľudia podriadili svojmu profesorovi a dokázali disciplinovane absolvovať tieto náročné výstupy. Veď, pokiaľ je mne známe, nikdy sa nijaký úraz na týchto výstupoch nestal. A v tak početnom zastúpení. Veď dnes majú horskí vodcovia limit na počet osôb, ktoré vedú, nie?
… plne s Tebou súhlasím, som presvedčený, že vzťah profesor-žiak bol na úplne inej úrovni, ako je trebárs dnes, musela tam fungovať dôvera, rešpekt, disciplína – veď napokon boli ako priatelia. Samotní bývalí žiaci ( napríklad Laci Bilek, Georg Lingsch, Gábor Seide ) neskôr sprevádzali na túrach “omladinu” a tak vypomáhali profesorovi Grószovi a jeho kolegom …