Rainerova útulňa. Súčasný fenomén Vysokých Tatier, hojne navštevovaná, dôverne známa širokej, aj neturistickej verejnosti, tak častokrát spomínaná v informačných médiách. Čo vlastne o nej vieme?
,,Že je to prvá a najstaršia turistická útulňa na slovenskej strane Tatier, pomenovaná podľa Jána Juraja Rainera (1800-1872), rodáka zo Spišskej Soboty, dlhoročného nájomcu Smokovca (1833-1868), ktorý ju dal postaviť v roku 1865, ako to na nej hlása stará pamätná tabuľka.” Toto o nej napísal Ivan Houdek (1887-1985) v Krásach Slovenska v roku 1957.
Čo na to historické pramene?
Od 11. júla roku 1884 bol na liečebnom pobyte v Novom Smokovci Andor Balogh (1846-1887), právnik, súkromný vysokoškolský učiteľ a parlamentný stenograf z Budapešti. Počas svojich vychádzok navštívil aj ústie Studených dolín. Svoje zážitky a dojmy popísal v zaujímavom článku, publikovanom v budapeštianskom dvojtýždenníku Ország-Világ, v roku 1885, kde okrem iného píše:
,,Počas obdivovania týchto prírodných krás prídeme k Rainerovej chate, ktorá sa nachádza už v chotári Novej Lesnej, v nadmorskej výške 1313 metrov, a ktorú dal postaviť Uhorský karpatský spolok v roku 1865 na pamiatku Jána Juraja Rainera, zakladateľa Smokovca. Na nej je jednoduchý nápis: Rainerova pamiatka 1865.”
To, že Andor Balogh prisúdil autorstvo stavby Rainerovej pamiatky Uhorskému karpatskému spolku, nie je podstatné. Dôležité a rozhodujúce je, že v roku 1884 na nej videl pamätnú tabuľu. Odkiaľ mal informáciu o roku 1865, ako roku, kedy bol objekt postavený, keď v ročenkách Uhorského karpatského spolku dovtedy vydaných, sa o tom nepísalo? Tento článok je doteraz najstaršia známa písomná zmienka o tom, kedy bola Rainerova útulňa postavená.
Najdôveryhodnejší záznam o roku 1865, ako roku vzniku útulne, je v ročenke Uhorského karpatského spolku z roku 1894, ktorej autor celého jej obsahu, Dr. Tivadar Posewitz (1851-1917) podrobne popisuje dvadsaťročnú históriu spolku a jeho pôsobenie vo Vysokých Tatrách od jeho vzniku v roku 1873. O Rainerovej útulni píše na strane 33 toto:
,,V Studenej doline sa už pred rokom 1873 nachádzala malá kamenná útulňa Rainerov domček, ktorú postavil Rainer, vtedajší nájomca Smokovca, a ktorá bola vysvätená v roku 1865.(1) V čase vzniku Karpatského spolku bola táto útulňa v havarijnom stave a bolo rozhodnuté o jej oprave. Odklonením sa od pôvodného plánu sa však čoskoro zistilo, že je účelnejšie postaviť nový prístrešok v blízkosti starej chaty.”
(1) Spolkový archív (list Bronna Döllerovi z roku 1875).
Na upresnenie Dr. Tivadar Posewitz v odkaze pod čiarou (1) uvádza, že sa o tom píše v liste z roku 1875 istého Bronna Antonovi Döllerovi (1831-1912) a je uložený v archíve spolku. Kto to bol Bronn? Nepodarilo sa mi to zistiť, členom spolku však nebol. Čo sa písalo v liste, ktorý bol datovaný 10 rokov po vzniku tejto útulne? To už asi navždy zostane tajomstvom, archív spolku sa do dnešných čias nezachoval. Ale určite existoval, keď o ňom píše v ročenke spolku za rok 1894 Dr. Tivadar Posewitz. Zatiaľ je to stále potrebné považovať za fakt.
(zdroj: Ročenka Múzea maďarského robotníckeho hnutia 1971-1972)
Rok 1865 ako rok vzniku Rainerovej útulne je uvedený v spolkovom časopise Karpathenvereinu Turistik und Alpinismus z roku 1922, číslo 3, na strane 71, v tabuľke B, pod bodom 4. V tejto tabuľke sú zaznamenané všetky chaty a útulne vo Vysokých Tatrách, na ktorých výstavbe sa Karpathenverein a jeho predchodca Uhorský karpatský spolok podieľal. O Rainerovej útulni sa píše, že bola postavená v roku 1865, stojí hneď vedľa chaty Kamzík a v tej dobe slúžila ako pivnica na víno. Mikuláš Fischer (1855-1930) vo svojom článku v tomto časopise z príležitosti osláv 50-teho výročného zasadnutia Karpathenvereinu, na strane 60 píše: ,,V Studenej doline stál malý kamenný prístrešok, ktorý dal v roku 1865 postaviť vtedajší nájomca Starého Smokovca Rainer (dodnes stojí tesne vedľa Kamzíka).” Čiže stále žiadne iné informácie než tie z ročenky z roku 1894.
O roku 1863, ako o roku jej vzniku, čo sa po nejakú dobu písalo, neexistujú vôbec žiadne zmienky v historických prameňoch. V tomto prípade asi prvú chybu urobil Ivan Houdek vo svojich Osudoch Vysokých Tatier z roku 1951, kde na strane 85 píše o roku 1863 ako o roku, kedy ,,Rainer postavil prvú múranú útulňu v Studenovodskej doline”. Ale tomu priamo odporuje Friedrich Fuchs (1799-1874), ktorý sa vo vtedajšom Smokovci a jeho okolí, teda aj v Studených dolinách, pohyboval v roku 1862.
Vo svojej práci Die Central-Karpathen mit den nächsten Voralpen z roku 1863 sa ani len náznakom nezmieňuje o tom, že by sa stavba takéhoto objektu pripravovala, čo by podľa jeho povahy, teda kamennej stavby, už asi muselo prebiehať. Ale hlavne, keď na strane 173 píše toto:
,,Keď sa dostanete na Hrebienok, nemôžete si nevšimnúť chodník do Studenej doliny, miestami vedúci pomedzi skaly, ktorý už niekoľko rokov stavia Rainer.”
Teda v roku 1862 Rainer stále ešte len staval chodník do doliny, kde sa v roku 1865 postavila útulňa. Po týchto zverejnených faktoch je potrebné zrekapitulovať skutočnosti o Rainerovej útulni, ktoré sú v historických dokumentoch zaznamenané. Je ich veľmi málo a sú veľmi prosté. V roku 1865 postavil Rainer kamennú útulňu. Nič viac o príčinách vzniku a hlavne účelu tejto stavby.
Postavil Rainerovu útulňu naozaj Rainer?
Teraz je na rade hlavný dôvod, prečo som sa rozhodol o Rainerovej útulni písať. Na poľskej strane Tatier dlhé roky pôsobil Józef Nyka (1924-2021). Bohužiaľ už nebohý, uznávaný poľský alpinista, taternik, popularizátor vysokohorskej turistiky, autor mnohých turistických sprievodcov a hlavne tvorca úžasnej webovej stránky nyka.home.pl, ktorú vrelo odporúčam záujemcom o horolezectvo, turistiku a históriu celého regiónu Vysokých Tatier. Józef Nyka sa často venoval aj slovenskej strane Tatier. Predsa len, Poliaci sú v tejto oblasti úplne niekde inde ako my. A v časti Glos seniora 05/2012 píše Józef Nyka toto:
,,V poľských Tatrách je dnes najstaršou chatou takzvaná Stará chata nad Morským okom, postavená v roku 1890 a dokončená v roku 1891. Slovenské Tatry majú ešte staršiu pamiatku, Rainerovu chatu na lúke v ústí Studenej doliny, postavenú v roku 1865. V poľskej aj slovenskej literatúre sa za zakladateľa tejto stavby považuje Johann Rainer, významný nájomca Starého Smokovca v rokoch 1833 – 68. Tu však dochádza k malej historickej korekcii. V roku 1866 sa v Smokovci zdržiaval rakúsky poručík (*pozn. autora: bol nadporučík) a geograf Eugen Josef Matz, ktorý v roku 1867 uverejnil rozsiahly článok o svojej ceste po Tatrách. Uvádza v ňom, že v Studenej doline práve postavili novú chatu, ktorú financovali návštevníci Smokovca a venovali ju Johannovi Rainerovi. Historické práce uvádzajú, že malá stavba „postavená Rainerom bola neskôr pomenovaná po ňom“. To však vyvracia poručík Matz, ktorý na úplne novej budove videl nápis „Rainer emlék“ – „Rainerova pamiatka“, čo jasne dokazuje, že Rainer nebol jej tvorcom; veď si budovu nemohol venovať sám.”
Veľmi zaujímavá informácia a hlavne jej vyhodnotenie. Preto sa pozrieme podrobne, že čo to vlastne ten rakúsky nadporučík písal, veď predsa Eugen Josef Matz sa na tejto stránke už raz citoval, a to v pojednaní o Vile Flóra. Pre tému tohto článku je najdôležitejšie to, čo píše na strane 123, ako súčasť popisu jeho cesty do Veľkej Studenej doliny:
,,Keď vystúpite do údolia, prídete na vysokohorskú lúku, ktorá je krásne zatrávnená a na ktorej bola v roku 1865 kúpeľnými hosťami postavená krásna priestranná kamenná chata na Rainerovu počesť s nápisom-venovaním: Rainerova pamiatka; vo vnútri chaty sa nachádza ohnisko… Ani táto chata sa zatiaľ v žiadnom diele nespomína.”
A o samotnom chodníku k chate písal toto:
,,Cesta z Hrebienka do Studenej doliny je vysekaná do skalných stien na pravej strane údolia – vybudoval ju súčasný majiteľ, pán Rainer.”
Čo podstatné z jeho popisu je potrebné si zapamätať? Eugen Josef Matz navštívil Smokovec a jeho okolie koncom augusta roku 1866, teda rok po výstavbe útulne. List Bronna Döllerovi týkajúci sa vzniku Rainerovej útulne, citovaný vyššie, je z roku 1875, teda desať rokov po tejto udalosti. Tak ktorá informácia je dôveryhodnejšia? Za ďalšie, nadporučík a geograf Josef Matz sa na túto svoju cestu zodpovedne pripravil, to znamená, že mal naštudované pomery, aké vtedy v Smokovci vládli. To je zrejmé z jeho popisu Smokovca, pozri článok o Vile Flóra. A ešte nakoniec, že jeho práca tlačou vyšla v roku 1868, aj keď už 14. mája roku 1867 správu osobne predniesol na zasadnutí cisárskej a kráľovskej Geografickej spoločnosti vo Viedni. To reagujem na jeho poznámku: ,,Ani táto chata sa zatiaľ v žiadnom diele nespomína.” To znamená, že do roku 1868, ako roku vydania jeho popisu cesty do Tatier, Matz sledoval dostupnú aktuálnu literatúru o tomto kraji, keď v nej žiadnu zmienku o Rainerovej útulni nenašiel.
Ako hlavný dôkaz toho, že si Eugen Josef Matz nevymýšľal, slúži zápisnica z tretieho riadneho valného zhromaždenia Uhorského karpatského spolku konaného 1. augusta 1875 v Smokovci, kde sa v bode 5. uvedenej zápisnice riešia návrhy a uznesenie spolku ohľadom opravy chodníka od “Rainerovej pamiatky” a píše sa tam aj toto:
,,Po živej diskusii o oprave a spriechodnení chodníka vedúceho od Rainerovej pamiatky v Studenej doline a o výdavkoch, ktoré je potrebné na tento účel vynaložiť, sa rozhodlo, že na opravu tohto chodníka sa z jedného z fondov vyčlení suma 100 zlatých a že táto suma sa použije na jeho opravu v čo najväčšom rozsahu do najbližšieho riadneho valného zhromaždenia a v neposlednom rade, aby sa apelovalo na hostí Smokovca, nech prispejú na náklady spojené s opravou tohto chodníka, aby sa ďalšia oprava mohla uskutočniť spolu s ich pomocou, keďže chodníky okolo Smokovca sú v predovšetkým v záujme kúpeľných hostí.”
Ale to najpodstatnejšie sa riešilo v bode 10. uvedenej zápisnice, kde sa píše toto:
,,Nándor Cserépy podáva návrh, aby spolok finančne prispel do fondu na obnovu pamiatky Juraja Rainera a István Radványi informuje, že on, Eduard Zsedényi a Eduard Blásy sú správcami tohto fondu, z ktorého chcú skutočne na budúci rok obnoviť Rainerovu pamiatku a že pamiatka by mala pozostávať aj z filagórie slúžiacej ako prístrešok pre turistov. Finančné prostriedky však na tento účel nepostačujú a hoci bol tento návrh prijatý s pochopením, spolok sa zatiaľ nemohol zaviazať k poskytnutiu finančného príspevku. Ale v prípade, že by po obnove pamiatka slúžila ako vhodný prístrešok pre turistov, mohol by spolok na túto stavbu prispieť,…”
Zámerne ponechávam pôvodný text v doslovnom preklade. Tak za akým účelom bola Rainerova pamiatka postavená? Keď sa na valnom zhromaždení spolku rozhodovalo o tom, že spolok finančne prispeje na opravu objektu jedine vtedy, keď po oprave bude objekt slúžiť ako vhodný prístrešok pre turistov. Ale už rok predtým, v ročenke spolku za rok 1875, písal Karol Wünschendorfer o tomto objekte toto:
,,…v ústí Veľkej a Malej Studenej doliny stojí Rainerova pamiatka, chata, ktorá slúži ako prístrešok pre turistov a ktorú Karpatský spolok ešte tento rok zrekonštruuje.”
Rainerova pamiatka teda slúžila ako prístrešok pre turistov, ale podľa znenia zápisnice nespĺňala všetky požiadavky spolku na takýto objekt kladené. A aj keď sa už v roku 1873 uvažovalo, že spolok túto útulňu opraví, nestalo sa tak a spolok pristúpil k výstavbe nových objektov – Jozefova chata na Štrbskom plese a chata Róza na Hrebienku, pričom oba boli postavené z dreva.
Ale je tu ešte jedna ročenka Uhorského karpatského spolku, ktorá niečo dôležité o Rainerovej útulni píše. Tou je ročenka z roku 1878. V zápisnici z piateho riadneho valného zhromaždenia spolku konaného 5. augusta roku 1877 v Smokovci, sa v bode 4. písmeno b. píše toto:
,,Rainerova chata v Studenej doline, postavená kúpeľnými hosťami Smokovca pred rokmi, bola teraz obnovená, opatrená komínom, oknami a krbom, na tento účel previedol predseda výboru kúpeľných hostí jeho excelencia Ede Zsedényi 100 zlatých z pokladnice hostí.”
V roku 1877 v spolku vedeli, že to boli kúpeľní hostia Smokovca, ktorí dali postaviť Rainerovu chatu. A to aj napriek tomu, že archíve spolku bol už vyššie spomínaný list istého Bronna Döllerovi, ktorý prisudzoval autorstvo postavenia chaty Rainerovi. A ešte jedna poznámka. V uvedenej zápisnici nie je ani len zmienka o tom, že sa na tejto rekonštrukcii chaty podieľal aj Uhorský karpatský spolok. V zápisnici spolku je len konštatovanie, že na Rainerovej chate sa previedli opravy. Eduard Zsedényi nebol gróf, a peniaze na prestavbu nedaroval, ale poskytol z pokladnice kúpeľných hostí. A je viac než isté, že peniaze nedaroval, veď pre jeho umenie šporovlivosti, hraničiace až s lakotou, ho nazývali “národný držgroš“! To reagujem na článok v časopise TATRY č.2. z roku 2022.
Ďalšia nepatrná, ale aj zmätočná, je zmienka v Karpathen Post z 13. apríla roku 1882, kde sa okrem iného píše:
,,Zelené a na miazgu bohaté údolie pri sútoku Studeného potoka bolo vždy veľmi obdivované, a preto tu nezabudnuteľný Rainer so svojimi hosťami postavil Rainerovu chatu…”
To už by bola tretia verzia, že kto vlastne útulňu postavil. Ale pre toto tvrdenie neexistujú žiadne iné dôkazy.
Aký čiastočný záver je možný na základe týchto udalostí vyjadriť? S veľkou pravdepodobnosťou v roku 1875 v Uhorskom karpatskom spolku o návšteve Eugena Josefa Matza v roku 1866 v Smokovci nevedeli. Pomenovanie Rainerovej útulne ako „Rainerova pamiatka“ sa prevzalo určite z venovania, ktoré na útulni osobne videl Eugen Josef Matz a stále sa na nej nachádzalo.
Čo sa týka takýchto pamiatok na Jána Juraja Rainera, nebolo to po prvýkrát. Píše o tom Friedrich Fuchs vo svojej už citovanej práci z roku 1863, že v roku 1861 dali kúpeľní hostia Smokovca upraviť Rainerov prameň na južnom svahu Slavkovského štítu v lokalite Päť prameňov. Samotný prameň bol osadený do kamennej mohyly s týmto nápisom: “Rainerov prameň, ktorý pred rokom dali postaviť kúpeľní hostia na pamiatku muža, ktorému tieto kúpele vďačia za svoj rozmach.”
Dá sa na základe uvedeného stanoviť nejaký záver, že ktorý argument je prevládajúci? No zatiaľ určite nie, pretože chýba jedna zásadná informácia o autorovi textov v ročenke Uhorského karpatského spolku z roku 1894. A tým autorom je Dr. Tivadar Posewitz. Oficiálne sa o ňom a o jeho pôsobení vo Vysokých Tatrách píše až od roku 1884, kedy sa sem vrátil po svojom päťročnom pobyte v Holandskej východnej Indii, hlavne na ostrove Borneo, kde pôsobil ako vojenský lekár v službách holandskej vlády. Ale on sa vo Vysokých Tatrách pohyboval už počas svojho detstva. Narodil sa v roku 1851 vo vtedajšom Igló a jeho otcom nebol nik iný, ako Dr. Samuel Posewitz (1800-1871). Na jeho rady zaviedol v roku 1839 vo vtedajšom Smokovci Ján Juraj Rainer studenú vodoliečbu. Dr. Tivadar Posewitz vyrastal odmalička vo vysokohorskom prostredí a Vysoké Tatry si veľmi obľúbil. Prešiel všetky vtedy známe tatranské chodníky a jeho záujem o prírodné vedy sa začal práve na týchto vychádzkach. Preto sa v neskorších rokoch veľmi zaujímal o cestovný ruch a históriu Vysokých Tatier a doslova sa hneval, keď sa cudzinci odvážili opisovať Vysoké Tatry, čo podľa neho bolo výsostnou doménou miestnych rodákov. V roku 1868 absolvoval evanjelické gymnázium v Spišskej Novej Vsi a v roku 1874 sa stal doktorom medicíny na univerzite v Budapešti. Priťahovala ho geológia a tri roky študoval na Baníckej akadémii vo Freibergu v Sasku. V roku 1879 pred svojim odchodom do Východnej Indie, ako 28-ročný, stihol ešte vstúpiť do radov Uhorského karpatského spolku ako riadny člen so zaplateným členským príspevkom. Ako bydlisko mal uvedené: Batavia. Členom spolku bol ešte aj v roku 1880. A z dikcie niektorých jeho textov v ročenke spolku z roku 1894 je zrejmé, že niektoré skutočnosti do roku 1879 v ročenke ním opísané zaznamenávajú to, čo tam vtedy skutočne videl, pretože tam vtedy osobne aj bol. V roku 1865, roku vzniku Rainerovej útulne, mal Tivadar Posewitz 14 rokov. Pohyboval sa tam už v tom čase? Alebo mal len sprostredkované informácie o tom, čo sa tam deje. A pamätal si to ešte aj v roku 1894, keď písal ročenku spolku? A preto nepotreboval hľadať iné dôkazy o tom, ako táto útulňa vznikala? A o vzniku kaplnky v roku 1866 nevedel nič? Toto sú zásadné otázky, bez ktorých znalostí odpovedí nemožno vysloviť jednoznačný záver o tom, kto vlastne Rainerovu útulňu postavil. A že Dr. Tivadar Posewitz nehľadal dôkazy k tejto udalosti v správe rakúskeho nadporučíka Eugena Josefa Matza, dokazuje skutočnosť, že v ročenke z roku 1894 na strane 166 píše o tzv. „starej kaplnke“. Ale keby čítal pojednanie Eugena Josefa Matza, tak na strane 120 by sa dočítal toto:
,,Od roku 1866 patrí Smokovcu aj pôvabná malá kamenná kaplnka so zvonmi a krásnym obrazom Panny Márie, ktorý namaľoval istý levočský umelec; kaplnku dal postaviť vďačný užívateľ kúpeľov zo Spišskej kapituly. (Táto kaplnka sa tiež nespomína v žiadnom diele).”
A to je ďalší a veľmi závažný dôkaz o tom, že si rakúsky nadporučík nevymýšľal. Pretože jediný doteraz známy článok o vzniku tejto kaplnky bol publikovaný v rakúskych novinách Salzburger Kirchenblatt 4. októbra 1866 a tento článok nie je uvedený ani v Bibliotheca Carpatica od Huga Payera.
Až tu sa pokúsim zostaviť nejaký záver z doteraz prezentovaných skutočností.
Bližšie k stanovisku, že útulňa bola postavená a financovaná kúpeľnými hosťami vtedajšieho Smokovca, je tvrdenie Eugena Josefa Matza. Bol tam predsa už rok po jej výstavbe a na vlastné oči videl tabuľu na objekte. Určite sa o tom aj rozprával s pamätníkmi a možno aj so samotným Rainerom.
Ďalší závažný fakt je skutočnosť, že objekt bol postavený z kameňa. Vďační kúpeľní hostia určite chceli postaviť trvalú pamiatku, ktorá by vydržala niekoľko desaťročí a takéto nároky obyčajná drevená stavba nespĺňala. A ešte jedna závažná poznámka. Dr. Mikuláš Szontagh vo svojom sprievodcovi z roku 1888, keď vysvetľoval dôvody, prečo Rainer v roku 1839 kúpil starý cholerový barak a preniesol ho do Smokovca, doslova píše: ,,Aj skromný Rainer volil najjednoduchšie riešenia.” Bolo by takým najjednoduchším riešením, pokiaľ chcel Rainer skutočne postaviť turistickú útulňu, že by ju už v tom období staval z kameňa? Keď všetky dovtedajšie stavby podobného charakteru boli obyčajné, stavebne nenáročné, drevené zruby. A že táto kamenná stavba nespĺňala ani vtedajšie požiadavky na vhodný prístrešok pre turistov, jasne dokazuje vyššie citovaná zápisnica z tretieho valného zhromaždenia spolku z 1. augusta 1875.
A ešte, podľa vyššie citovaných skutočností, Rainer niekoľko rokov budoval chodník do Studených dolín. Bola to ťažká, namáhavá a určite aj nákladná stavba. Nikde sa doteraz nenašiel záznam, kto to financoval, preto je z toho potrebné vyvodiť záver, že túto stavbu financoval Rainer. V roku výstavby chaty sa Rainer dožíval 65 rokov. Ešte by mal chuť a hlavne dostatok síl pustiť sa aj do tejto náročnej stavby? Preto je asi pravdepodobnejšou skutočnosť, že ako výraz vďaky za všetko, čo pre svojich hostí Rainer robil, mu práve oni postavili kamenný objekt a pomenovali ho Rainerova pamiatka. A urobili dobre. Pretože Rainerova útulňa stojí dodnes.
A úplne nakoniec, najzásadnejšia informácia. Samuel Weber (1835-1908) vo svojej Ehrenhalle verdienstvoller Zipser des XIX. Jahrhunderts 1800-1900 v rozsiahlom životopise Jána Juraja Rainera na stranách 443 až 450 vôbec nepomína, že by bol Rainer postavil tento objekt. A na strane 450 píše toto: ,,Aj útulňa v Studenej doline bola pomenovaná po zaslúžilom mužovi „Rainerova chata.“ Pokiaľ by ju postavil Rainer, tak by predsa niesla jeho meno od začiatku. Na tomto mieste ešte pripomeniem, že žiadne iné relevantné životopisné údaje o Rainerovi sa doteraz nikde neobjavili. Takže nikde sa o Rainerovi nepíše, že by v roku 1863 vypracoval projekt chaty a začal s jej výstavbou!
A teraz k druhej, teda pôvodnej verzii, že objekt postavil Rainer. Ktoré argumenty majú najväčšiu váhu? No je len jeden, jediný. A tým argumentom je Dr. Tivadar Posewitz. Nebola to v tých časoch osoba neznalá problematiky, Vysoké Tatry boli skoro jeho rodiskom a aj v dospelosti na nich nedal dopustiť. Podľa mňa, niečo zásadné, čo sa doteraz nikde neobjavilo, vedel. Asi z osobne prežitých spomienok z tohto obdobia. A preto v ročenke napísal to, čo je tam napísané.
Takže neostáva nič iné než trpezlivo čakať a naďalej listovať v dostupných a aj postupne sa objavujúcich historických dokumentoch. Náhoda bude určite v tomto prípade spolupáchateľom zásadného objavu, ktorý napomôže k objasneniu tohto tajomstva. Zatiaľ musíme brať do úvahy obidve verzie!
Bola Rainerova útulňa prvou takouto stavbou?
A teraz k druhej časti tohto článku. Bola Rainerova útulňa skutočne prvou takouto stavbou vo Vysokých Tatrách?
Karol Kalchbrenner (1807-1886), evanjelický farár, botanik, mykológ, člen predstavenstva Uhorského karpatského spolku. V roku 1864 vo svojej Správe o prírodovednej ceste do Spišskej župy, ktorú vykonal v roku 1863, okrem iného píše toto:
,,Zatiaľ čo vo Švajčiarsku a Tirolsku sa obývané údolia tiahnu ďaleko do zasneženého vnútrozemia, schodné cesty vedú k roztrúseným obydliam a často navštevovaným pastvinám a dokonca aj vo vysokých nadmorských výškach sa nachádzajú chaty, tu je to inak. V celej dlhej horskej reťazi od Kriváňa až po Belianske Tatry, s výnimkou Smokovca, sú len dve chaty, ktoré slúžia ako útulne: jedna pri Štrbskom jazere a druhá pri Kežmarskom košiari; ale aj tie sú na hornej hranici borovicového lesa a nad nimi už nie sú žiadne cesty ani útulne.”
Teda v roku 1863, ktorý niektorí autori označovali ako rok vzniku Rainerovej útulne, sa o nej Karol Kalchbrenner vôbec nezmieňuje. A akú chatu pri Štrbskom jazere, teda pri Štrbskom plese, mal Karol Kalchbrenner na mysli? O tom pútavo písal Inocent Zerdahelyi (1822-1876), keď opisoval priebeh poľovačky v roku 1858, ako jednej z prvých zadokumentovaných, ktoré sa konali pri Štrbskom plese. V popise tejto poľovačky, ktorý je ináč značne rozsiahly, okrem iného Inocent Zerdahelyi píše:
,,My sme však odbočili pri skalnom výbežku a došli sme na planinu, kde sa uprostred zdanlivo ľudoprázdnej prírody nachádza bohatý prejav pastierskeho života. Zelená rovina; v prostriedku drevený dom obklopený smrekmi, ktorý je letným príbytkom pastierov; blízko neho sa rýchlym spádom valia do údolia kryštálové vlny horského potoka; krásu tejto krajiny v našich očiach zvyšovalo aj vedomie, že toto miesto je útočiskom našich dnešných úsilí, je to náš nocľah aj hlavné stanovište našej poľovačky.”
Z uvedeného popisu ako aj porovnaním s akvarelom od Thomasa Endera (1793-1875) z roku 1863, sa jedná o lokalitu v súčasnosti označovanú ako Predná poľana. Inocent Zerdahelyi opisuje drevený dom, ktorý bol letným príbytkom pastierov. V dnešnom ponímaní salaš či koliba.
Ale v archíve múzea TPN v Zakopanom sa nachádza mapa, ktorá potvrdzuje tvrdenia Karola Kalchbrennera, že tou chatou pri Štrbskom jazere, ktorá slúžila ako útulňa, je ten letný príbytok pastierov zase opísaný Inocentom Zerdahelyim. Pretože na mape sú zakreslené dva objekty, označené ako „kunyhó“. Jeden je presne v lokalite podľa obrazu od Thomasa Endera a druhý je nad Smokovcom, a je to Rainer kunyhó. Takže aj pastierska koliba pri Štrbskom plese a aj Rainerova útulňa spĺňali rovnaký účel, a to, že poskytovali prístrešok buď v čase nepohody, alebo na nocovanie návštevníkom týchto lokalít. Mapu v mierke 1:57600 vydala Kráľovská štátna tlačiareň a zobrazuje skutočnosti medzi rokmi 1863 a 1872. Kedy salaš pri Štrbskom plese začal plniť funkciu „kunyhó“ nie je rozhodujúce. A zároveň Karolom Kalchbrennerom spomínaná chata pri Kežmarskom košiari na mape nie je znázornená, to znamená, že v čase, kedy sa mapa zostavovala, už nejestvovala.
Odborný preklad a význam pojmu „kunyhó“ je opísaný takto: Slovom kunyhó sa označuje menší dom a to slovo má v sebe aj pozitívne emócie. V žiadnom prípade to nie je nejaká ošarpaná budova, chatrč, ale niečo pekné, milé, upravené, ale aj maličké. Takže aby sa stal štrbský salaš „kunyhó“ museli na ňom byť prevedené nejaké stavebné úpravy, aby obsah toho pojmu mohol spĺňať.
Takže preukázateľne v roku 1858 bol v blízkosti Štrbského plesa obývateľný objekt. Aj keď ho hlavne využívali len pastieri, tento domček sa dostal na mapu určite preto, že bol neskôr navštevovaný okrem poľovníkov aj vzdelanými učencami poznávajúcimi vysokohorskú prírodu a príležitostnými cestovateľmi. Zanikol pravdepodobne niekedy po roku 1872, kedy na plese začal s výstavbou obytných objektov jeho vtedajší vlastník Jozef Szentiványi (1817-1905).
Pantha Rhei
1865 Postavený objekt v súčasnosti nazývaný Rainerova útulňa
1876 Výročný deň narodenia cisára Františka Jozefa I., 18. august, sa rozhodli uctiť haličskí vojenskí kartografi výstupom na Lomnický štít. Jedenásti, z toho traja spolu s manželkami, strávili noc pred výstupom zo 17. na 18. augusta v Rainerovej útulni. Teda v objekte ešte úplne v pôvodnom stave, ako bol postavený v roku 1865.
1877 Objekt bol obnovený, opatrený komínom, oknami a krbom.
1878 V tomto roku sa pravdepodobne vo Vysokých Tatrách pohyboval Kálmán Törs. Píšem pravdepodobne, pretože jeho popis chaty ako aj jej obrazové stvárnenie, sú zavádzajúce. O samotnej chate píše takto: ,,Po ďalšej štvrťhodine stúpania popri Studenom potoku sa dostávame na širokú, trávnatú, pomerne rovnú poľanu. Uprostred stojí malý domček z trámov. Je to Rainerova útulňa, úkryt pre tých, ktorých na ceste zastihne búrka.” Porovnaním s druhým záberom je zrejmé, že pán redaktor popisoval salaš v Mengusovskej doline.
1881 V tomto roku bola prevedená posledná známa kompletná oprava útulne.
1884 V tesnej blízkosti Rainerovej útulne bol v tomto roku postavený hotel Kamzík
1886 Nájomcom hotela Kamzík sa v uvedenom roku stal Albert Dresdner, reštauratér z Nového Smokovca. Hotel bol známy aj pod názvom: Hotel zum Rissen Wasserfall – Hotel pri Obrovskom vodopáde
1887 V júli tohto roka sa spomína istá Kohári Kiss Berta ako nájomníčka hostinca. Píše sa o nej doslova toto: ,,…Mnoho ľudí sa vybralo večer pri mesiaci, aby videli nádherné nočné vodopády Studeného potoka. Oddýchli si v Rainerovej chate, postavenej na vyvýšenine, kde má Kohári Kiss Berta v prenájme hostinec, počkali do polnoci a vrátili sa o druhej hodine pred súmrakom.”
1887 7. augusta, 1888 26. júla, 1889 5. augusta
Tri roky za sebou v uvedených dňoch vystúpil na Lomnický štít Ubald Felbinger (1862-1930), rakúsky alpinista, správca farnosti a kanonik opátstva Klosterneuburg, zástupca rakúskych turistických spolkov na zasadnutiach Uhorského karpatského spolku v tých rokoch. Východiskovým bodom počas každého výstupu bola Rainerova útulňa, ako známy uvítací mys v Studenej doline.
1887 8. augusta sa pri Rainerovej útulni pohyboval srbský kráľ Milan Obrenovič (1854-1901) so svojim sprievodom. Jeho prítomnosť prilákala početné publikum kúpeľných hostí zo Starého Smokovca. V Rainerovej útulni sa dalo v tom čase občerstviť mliekom a maslom.
1888 V tomto roku ústie Studených dolín navštívil Július G. Geyer (1828-1900) zo Spišskej Novej Vsi, člen Uhorského karpatského spolku od jeho založenia, prírodovedec, gymnaziálny profesor. Na lúke vtedy okrem Rainerovej útulne stála od roku aj 1884 chata Kamzík, v tom čase známa ako hotel Dresdner, podľa vtedajšieho nájomcu. Vo svojej pútavej reportáži z tejto cesty, objekty tam stojace famózne predstavil takto: ,,Zbohom stará Rainerova útulňa! Servus nový hotel!”
1889 25. júl v Rainerovej útulni strávili noc pred svojim výstupom na Lomnický štít Dr. Liebman, okresný sudca z Frankfurtu a Karol Arday, kúpeľný lekár-praktikant z Nového Smokovca spolu s vodcom Martinom Spitzopfom.
1890 na zasadnutí výboru Uhorského karpatského spolku konaného v marci toho roku predniesol Gyula Posewitz (1846-1912) rozsiahlu správu o nedostatočnom financovaní stavebných aktivít spolku, ktoré boli realizované v prospech kúpeľných hostí Starého Smokovca, ale na ktorých sa títo hostia finančne nepodieľali. Ako jeden z návrhov, ktorý by tento problém riešil, bolo aj zavedenie odvodu z nájomného turistických chát v prospech spolku. Rainerova útulňa mala byť zaťažená odvodom 10 zlatých ročne. Ale komu sa platilo nájomné, za jej používanie, to nie je nikde uvedené.
1891 v nedeľu 2. augusta kapitán Tusch a nadporučík Schönauer z vojenskej strednej školy vystúpili na Lomnický štít pod vedením skúseného vodcu Spitzkopfa mladšieho. Obloha bola počas prvých výstupov sľubná, ale počas odpočinku pri Mojžišovom prameni sa z údolia zdvihla hustá hmla a keď okolo poludnia dosiahli vrchol, bránila akémukoľvek výhľadu a bola čoraz hustejšia. Trochu sa im uľavilo, keď v plechovej škatuli na vrchole našli mapu, ktorú tam pred nimi uložil jeden nemecký učiteľ a na ktorej mal napísané:
Ganz alleene, Aussicht keene, müde Beene, sonst recht scheene
(Voľne preložené a prebásnené: Celkom sám, výhľad nemám, nohy boľavé unavené , inak celkom pekné)
Keďže sa horský vodca Spitzkopf mladší do Smokovca vracal sám, rozšírila sa fáma, že jeho dvom turistom sa prihodilo nešťastie, kým oni sa zabávali v hostinci Rainerovej útulne pri Kamzíku. ,,Dobré jedlo, dobrá pivnica, nízke ceny a pozorná obsluha robia z tohto prístrešku v Studenej doline ideálne miesto na prechodný pobyt” sa písalo na záver.
1892 v júni sa na vychádzku do Studených dolín vybrala skupina kúpeľných hostí z Nového Smokovca. V Rainerovej útulni sa zastavili na neskoré raňajky. Ale po zaplatení útraty konštatovali: Das ist keine Reiner Hütte, sondern eher eine Räuber Hütte! (Toto nie je Rainerova chata, ale skôr zbojnícka chata!)
1892 v júli navštívila Vysoké Tatry väčšia skupina turistov z oblasti Košíc. Na svoje zastavenie na chate spomínali takto: ,,V Rainerovej útulni sme odpočívali na spiatočnej ceste. Za skromné kúpeľné raňajky v podobe asi piatich porcií šunky a troch fliaš vína sme zaplatili, povedzme, len dvanásť guldenov. Náš báči správne poznamenal, že je škoda plytvať vínom za takú smiešnu cenu!”
1894 v auguste toho roku sprevádzali skupinu francúzskych zástupcov z Club Alpin Francais počas výstupu na Lomnický štít Jozef Déry, Edmund Téry a Lajos Petrik. Z výstupu sa vracali už potme. A zažili tam toto: ,,Nakoniec sme po hodinovom pobyte na vrchole zostúpili tou istou cestou, ktorou sme prišli hore, ale zostup, keďže sa tu zišla veľká spoločnosť, trval rovnako dlho ako výstup a keď sme dorazili k Ohnisku, na hory už takmer padal večer. Odvtedy sa rýchlo stmievalo, a keď sme sa dostali do borovicového lesa, boli sme nútení potkýnať sa v tme medzi skalami, viackrát sme zakopli nohami o vyčnievajúcu skalu, zatiaľ čo sme stretávali ľudí s lampášmi, ktorí prichádzali z Rainerovej chaty v ústrety meškajúcim turistom okolo obrovského vodopádu. Boli sme veľmi vďační za túto láskavosť, v ktorú sme ani nedúfali, lebo nám aspoň osvetľovala zem pod nohami; ale táto láskavosť sa čoskoro ukázala ako mŕtva litera, lebo keď sme bez nehody prešli okolo Rainerovej chaty, nosiči lampášov boli už dávno späť v chate a my sme sa teraz museli potácať medzi skalami v ešte väčšej tme ako predtým.”
1897 v tomto roku Friedrich Scholtz vo svojej básničke Rainerovu chatu opísal takto:
Die Rosahütte ist längst von Grunde abgebrannt,
Die Rainerhütte noch als primitiv bekannt.
Voľne preložené:
Róza chata je už dávno do tla zhorená,
Rainerova chata je ako primitívna stále známa.
1907 v tomto roku žiaci Štátnej obecnej školy v Levoči podnikli exkurziu do Studených dolín k vodopádom. Svoje zážitky z tejto cesty opísali takto: ,,…potom sme sa pozdĺž Studeného potoka pozerali na vodopády kaskádovito sa valiace v obrovských spenených masách vody, prešli sme okolo Rainerovho pamätníka a hotela Kamzík a pokračovali k nádhernému obrovskému vodopádu.”
Teda v roku 1907 na Rainerovej útulni ešte stále bola tabuľa s venovaním: Rainerova pamiatka.
2025 Už 160 rokov stojí na svojom pôvodnom mieste a stále poskytuje svoje služby turistom Rainerova útulňa, Rainerovi na pamiatku.
Niekoľko slov na záver
Útulňa aj napriek všetkým peripetiám šťastne prežila a je dôstojnou pamiatkou na najúspešnejšieho smokoveckého nájomcu, Jána Juraja Rainera. Že týmito zisteniami, ktoré som tu prezentoval, prišla o svoje prvenstvo, to je úplne nepodstatné. Vieme, aké ešte skutočnosti, aj o tu prezentovaných udalostiach, sú ukryté v archívoch a ani o nich netušíme a môžu túto skutočnosť zmeniť? Najdôležitejší primát, ktorý Rainerke nikto nezoberie, je ten, že je najstaršia ešte existujúca turistická útulňa na našej strane Tatier. A že sa to stalo v tomto kraji, tak to je fakt pozoruhodná udalosť, skoro malý zázrak. Veď pozrime sa na Starý Smokovec. Ani to, že Bellevue bola najstaršia dochovaná budova ju nezachránilo pred jej zánikom. Toto by sa v civilizovanej krajine nestalo. Preto nehynúcu vďaku si zaslúžia všetci tí, ktorí sa o jej záchranu pričinili, vrátane jej súčasného nájomcu, Petra Petrasa.
Všetky závažné tvrdenia v tomto článku sú prevzaté z archívnych zdrojov uvedených na konci článku a ktoré tu existujú už niekoľko desaťročí, no nikto im nevenoval dostatočnú pozornosť. Ja som strávil veľmi veľa času čítaním a porovnávaním zistených skutočností a mám teda o tejto problematike prečítaného naozaj veľmi veľa. Na prvé dôkazy, ktoré ma viedli k napísaniu tohto článku som narazil už okolo roku 2021 a aj napriek tomu všetkému som dospel len k takému záveru, ktorý tu uvádzam.
Ako ukončiť toto pojednanie o najstaršej existujúcej turistickej útulni v Tatrách. Dovolím si prevziať a trochu upraviť slová Júliusa Geyera z roku 1888:
,,Zbohom chata Kamzík! Vitaj Rainerka!”
Zdroje:
• Ročenky Uhorského karpatského spolku, Karpathen Post, Salzburger kirchenblatt, Turistik und Alpinismus, Turisták Lapja, Tátra-Vidék, Pesti Hírlap, Bereg Társadalmi és Megyei Érdekü Hetilap, Fővárosi Lapok, Kaschauer Zeitung, Felvidéky Kozlony, Iskolai értesítők Állami főreáliskola Lőcse, Krásy Slovenska
• Matz Eugen Josef: Eine Exkursion zur Tátra. Ein geographischer Beitrag zur Kenntnis der Zips (Mittheilungen der k.k. geogr. Gesellschaft. X. 1869)
• Kalchbrenner Károly: Jelentés Szepes megyében 1863. évben tett természettudományi, Mathematikai és Természettudományi Közlemények, 3. kötet, 1864.
• Dr. Nikolaus v. Szontag, Illustrierter Führer in die Tátra-Bäder und die HOHE TÁTRA, 1888
• Samuel Weber, Ehrenhalle Verdienstvoller Zipser Des XIX. Neunzehn Jahrhunderts 1880-1900, Igló 1901
• Friedrich Fuchs, Die Central-Karpathen mit den nächsten Voralpen. Handbuch für Gebirgsreisende, Pest 1863
• Zerdahelyi Ince: Zergevadászat Liptóban, Vadász és Versenylap 1865
• Kulturstiftung der deutschen Vertriebenen: Posewitz Theodor
• Ivan Houdek Osudy Vysokých Tatier, 1951
Poďakovanie: za cenné informácie ďakujem Milanovi Vdovjakovi.
Napísať komentár