Tomáš Budzák, pôvodne roľník zo Ždiaru, kde sa v roku 1910 narodil, sa začal horolezectvu venovať ako príslušník horského pluku v Poprade. Láska k horám a lezeniu určila jeho ďalšie smerovanie a keď sa stal členom ŠKVT (ŠK Vysoké Tatry), odporúčali ho na horolezecký výcvik, ktorý úspešne absolvoval.
V tom čase sa Klub československých turistov (KČST) snažil omladiť káder horských vodcov a Tomášovi Budzákovi ponúkli odborné vyškolenie. Ten sa chopil príležitosti a po absolvovaní všetkých potrebných kurzov sa v roku 1934 stal členom Zboru tatranských horských vodcov KČST z povolania.
O rok neskôr si predstavitelia KČST začali uvedomovať, že “letní“ turisti čoraz menej využívajú služby horských vodcov a z toho dôvodu sa rozhodli školiť ich aj do zimných podmienok, aby mohli na hory vodiť turistov aj v zime. Prvého lyžiarskeho výcviku sa zúčastnilo osem vodcov, medzi ktorými nechýbali napríklad Štefan Zamkovský, Vojtech Hudyma, Alojz Krupitzer a samozrejme, Tomáš Budzák.
Žiaľ, pre posledného menovaného sa tento výcvik stal osudným. Dňa 28. marca 1935 bol pre snehovú búrku výcvik pozastavený a účastníci zostali oddychovať v Zbojníckej chate. Popoludní sa však Tomáš Budzák s troma lyžiarmi, ktorých týždeň predtým spoznal v Ždiari, rozhodol ísť na lyžiarsku vychádzku.
Podľa svedeckej výpovede prítomných študentov, asi o 15. hodine sa utrhol celý svah pod Skrinicovými vežami nad Dlhým plesom a lavína o šírke asi 100, dĺžke 250 a výške 3 metre Tomáša Budzáka pochovala.
Týždeň pátrali po tele desiatky ľudí, pomáhali aj členovia vojenského lyžiarského kurzu či Ždiarčania, ale bezvýsledne. Až 5. júna toho roku ho objavil chatár Peter Tomčík, keď telo odokryli roztápajúce sa ľady Dlhého plesa. Hneď nasledujúci deň bol v rodnom Ždiari pochovaný.
V knihe Ivana Bohuša a jeho syna Lexikón – Osobnosti v názvoch Vysokých Tatier sa spomína, že najmä medzi lyžiarmi sa tento svah nad Dlhým plesom nazýva aj Budzákovým svahom.
Na záver som si dovolil prepísať dojímavý rozlúčkový prejav publikovaný v knihe Symbolický cintorín vo Vysokých Tatrách (1948) od Alojza Lutonského. Pre autentickosť som text gramaticky neupravoval:
Nad hrobom Tomáša Budzáka
Hlboko pohnutí stojíme nad Tvojím rovom, milý mladý náš priateľ Tomáš.
Pohnutie nedovoľuje dať výraz citom, ktoré lomcujú naším vnútrom.
Lebo i keď Tatry vydaly Ťa až po desaťtýždňovom mrazivom objatí, jednako vidíme Ťa v duchu tak živo, ako keby si len dnes odchádzal navždy zpomedzi nás, ako keby si len teraz opúšťal svoj krásny Ždiar, svoju rodinu a svojich spolupracovníkov v Sbore tatranských vodcov a v záchrannej službe.
Ako keby to bolo len včera, čo si sa chystal spolu s nami na novú radostnú prácu za milované Tatry. Železná ruka nezavineného osudu nečakane a predčasne Ťa vytrhla z Tvojej požehnanej činnosti. Mala a cieľ ukázať krásy našich veľhôr všetkým, ktorí majú srdce čisté a oči otvorené, ako si ich mal Ty.
Iste si si za posledné roky nespomenul, že už v detskom veku musel Ťa Tvoj starší brat spúšťať s brál, ktoré Ťa už vtedy vábily. Končiare Tatier, zvlášť nad Ždiarom, boly Tvojou láskou. Z nich načúval si zvonom rodného kostola, ktoré Ťa dnes s nami odprevádzajú.
Rovných desať týždňov je práve dnes od chvíle, kedy vzaly si Ťa do objatia biele Tatry. Čierny deň 28. marec 1935 zostane dlho v pamäti nám všetkým. Týždeň predtým Ty sám, priateľu, vedel si obetovať život, aby si uchránil žiaľu rodičov troch študentov. Tí iste, nebyť Teba, nevrátili by sa z Tatier. Krutý osud však dopustil, aby práve oni o týždeň boli svedkami, ako syn Ždiaru a Tatier hynie sám v objatí hôr. A oni boli bezmocní.
Akosi raz za desať rokov vyberajú si Tatry svoju obeť medzi vodcami. Teraz vybraly si Teba, práve v mladom veku, keď ostatní začínajú žiť. Tvoji kamaráti zronení sprevádzajú Ťa na ceste k tichému odpočinku. Nemohli Ťa vyslobodiť prv z bieleho objatia. Boli i oni bezmocní proti tatranským velikánom a hre osudu.
Zatiaľ čo do Tatier tisla sa jar, zatiaľ, čo v rovinách všetko kvitlo, ty spočíval si hlboko pod tuhou, sedemmetrovou vrstvou snehu. Márne žialila Tvoja mať i rodina, márne zronení osudom Tvoji rodáci i vodcovia zápasili so snehom. Len teraz, po desiatich týždňoch vydaly Ťa Tatry a vracajú Ťa Ždiaru ako verného syna.
Hľa, Ždiarania, dnes pochovávame Vášho a nášho Tomáša. Veľmi, veľmi nám budeš, Tomášu, chýbať a ťažko nájdeme za Teba náhradu, lebo si bol jedným z málo Slovákov, ktorí sa venovali ušľachtilému, ale ťažkému povolaniu vodcovskému. Ťažký život Ždiaru zamenil si za ťažký veru život tatranského vodcu.
Hľa, vodcovia, tu pochovávame Vášho nešťastného druha a kamaráta, ktorého Vám vzaly Tatry. S tatranských končiarov sťa ten tatranský orol klesol i on ako podťatý a ukladáme ho do hrobu. Pamätajte, že tragická smrť Vášho člena, Vášho brata i priateľa, Vás viaže pokračovať v úlohe, ktorú ste na seba vzali, statočne a čestne. Tomáš vracia sa do Ždiaru, odkiaľ medzi Vás prišiel. Vy od jeho hrobu vrátite sa k svojmu povolaniu a budete pokračovať v práci, z ktorej práve Tomáša osud vyrval.
Priatelia, lúčime sa s jedným z najmladších tatranských vodcov, ktorý pracoval za lepšiu budúcnosť Tatier a Ždiaru a padol práve vtedy, keď to najmenej očakával. Či je možné stáť bez pohnutia nad otvoreným hrobom mladého vodcu Tomáša, ktorý len čo začal pracovať, už bol tragikou osudu z práce vyrvaný?
Tebe, Tomášu, nešťastný náš druhu, ďakujeme za všetku spoluprácu a pomoc, za všetku Tvoju šľachetnú snahu, ako i za Tvoje úprimné a srdečné priateľstvo.
Nech Ti je tatranská zem ľahká.
Na Ždiari 6. júna 1935.
Zdroje a snímky:
Symbolický cintorín vo Vysokých Tatrách (Alojz Lutonský; 1948) | Lexikón – Osobnosti v názvoch Vysokých Tatier (Ivan Bohuš st., Ivan Bohuš ml.; 2021) | Horolezecké kapitoly (Jozef Šimko; 1949) | časopis Krásy Slovenska
Napísať komentár