Ďalší z fenoménov tatranskej histórie. Už od roku 1951 často prezentovaná ako najstaršia doteraz stojaca budova Starého Smokovca, ktorú tam v roku 1839 preniesol z bývalej cholerovej základne vtedajší nájomca osady, Ján Juraj Rainer (1800-1872). Ale to vila Flóra nebola. Skutočnosť je taká, že vilu Flóra postavil Rainer na jar roku 1861 na základe doporučení baróna Alberta Leutscha, a v tejto budove vytvoril podmienky aj pre zimný pobyt návštevníkov a v nej aj začal prvú zimnú sezónu vo Vysokých Tatrách vôbec. O roku 1861, ako roku vzniku vily Flóra, písal už nebohý Ján Gašpar (1953-2018) v časopise TATRY 2003, v číslach 5 a 6. A keďže dodnes žije medzi nami mnoho ľudí, ktorí nie sú schopní tento historický fakt akceptovať, tak v tomto mojom príspevku presne a podrobne popíšem a vysvetlím, na základe dobových dokumentov, čo za budovy v Smokovci postavil Rainer v roku 1839 a v roku 1861.
V úvodnej časti citujem najzásadnejšie diela o vile Flóra od roku 1951 a potom postupne oboznámim čitateľa s dobovými písomnými dokumentami od roku 1839, ktoré popisujú udalosti vo vtedajšom Smokovci a ktoré tento historický omyl vyvracajú.
1. Tatry pracujúcim (František Berkovský; 1951)
Prvý, ktorý o tejto problematike písal, a zároveň asi aj spustil lavínu omylov, bol František Berkovský (1890-1960), český rodák, od roku 1912 až do svojej smrti pôsobiaci v Starom Smokovci. Najprv ako hlavný záhradník, neskôr ako správca a nakoniec ako pracovník meteorologickej stanice. V časopise Tatry pracujúcim v roku 1951 (roč. 1., č. 3.) napísal František Berkovský toto:
,,…Roku 1833 uchádzal sa o prenájom „Schmecksu“ nový nájomca. Pravdepodobne urobil na majiteľa dobrý dojem. Mal obchodný talent, patričné vzdelanie, dlhodobú prax a tak sa s grófom dohodol na 6-ročnom prenájme letoviska. Poznal tiež tunajšie pomery, veď pochádzal zo Spišskej Soboty z meštianskej rodiny: jeho meno bolo Ján Juraj Rainer.
Medzi dedinami Lučivná a Štrba boli v roku 1831 postavené budovy proti rozšíreniu sa cholery z jedného komitátu (stolice) do druhého. Len čo Rainer uzavrel árendovú smluvu, kúpil zmienené budovy po choleritikoch a postavil ich znovu v „Schmecksi“ pod podmienkou, že ich odovzdá bez náhrady po uplynutí pachtu majiteľovi letoviska. Jeden z týchto objektov – pravda už niekoľko ráz opravený – je dosiaľ existujúci srub vila Flóra. Veľa ľudí v nej zomrelo, jeden nešťastník dokonca sa obesil, ale na choleru nikto z tela dušu nevypustil. Neskoršie tam ľudia neradi bývali, tvrdiac – hlavne ženské – že vraj v budove straší. Podnikavý nájomca so svojou prívetivou a snaživou ženou, od návštevníkov oslovovanou „pani sestra“, staral sa s každej stránky o pohodlie, výbornú a lacnú kuchyňu, upravoval cestičky, planíroval, vysadzoval kvetiny, okrášľoval aj najbližšie okolie a s pasiou včeláril.
Pri rúbaní lesa a parkovaní pozemkov prišlo sa na iné dva pramene kyselky, ktoré boli ku cti o letovisko zaslúženého manželského páru Rainerovcov, pomenované Ján a Eliška, a je to dnešný prameň Castor a Pollux. Roku 1839 predĺžil Rainer s grófom nájomnú smluvu o ďalších 8 rokov. S novou chuťou pokračoval vo zvelaďovaní letoviska a snažil sa urobiť zadosť povinnostiam, ktoré na seba vzal. Platil 240 F. zl. ročitého nájmu, zaviazal sa, že vybuduje vodoliečebné kúpele, postaví obytné domy a pre sezónu angažuje lekára. Začal vážne hodnotiť liečebné podmienky, ktoré poznal iste len z pozorovania, a prijatím lekára chcel výhodnejšie využiť horsko-klimatický účinok. A skutočne. Dr. Flittner v osobe prvého lekára v „Schmeckse“ radil Rainerovi aby vybudoval a zmodernizoval čo najskôr vodoliečbu, pretože letovisko začali vyhľadávať okrem ľudí z okolia a zo Spiša tiež zo vzdialenejších miest a tí boli náročnejší. Zdalo sa im veľmi smiešne originálne vyriešenie spŕch. Nahatý „pacient“ postavil sa pod dosku, na ktorej často ako akrobat balancoval „kúpeľný majster“ – Cigán – s kaňvou vody a procedúra závisela len od toho, koľko dcl. pálenky v ten deň vypil a aké bohaté obslužné očakával. Nič sa nestalo, keď obsah kaňvy vyprázdnil naraz, ako to robia „parobci“ pri veľkonočnej kúpačke. Dentistu v „kúpeľnej“ osade zastával kováč, ktorý tiež nerobil nijaké cavyky a. vytiahol i päť zdravých zubov, než „trafil“ na ten pravý. Nuž vtedy holi všeobecne ľudia trpezlivejší, mali silné nervy a nepoznali terajšie vymoženosti.
Iný lekár, Dr. Posewitz, pohol Rainera, že z niektorých budov, ktoré priviezol z Lučivnej, postavil kúpeľný dom. V mieste, ktoré sa teraz volá Päť prameňov, objavil bohatý zdroj obyčajnej vody, ktorú v drevených korytách sviedol do kúpeľného miesta. V tú dobu začal tu známy barón Leutsch uplatňovať i gräfenbergskú Priessnitzovú metódu, Dr. Flittner objavil sírový prameň, a tak sa zo „Schmecksu“ stávalo pomaly chýrne kúpeľné miesto. F.B.“
2. Osudy Tatier (Ivan Houdek, Ivan Bohuš; 1976)
V roku 1976 vydalo Vydavateľstvo Šport Bratislava knihu Osudy Tatier, autorov Ivana Houdeka a Ivana Bohuša. V nej, na strane 75, sa píše toto:
,,O sprístupnenie Starého Smokovca širšej verejnosti sa zaslúžil jeho dlhoročný nájomca spišskosobotský hostinský Ján Juraj Rainer (1800 -1872) a jeho manželka Alžbeta (S. Weber 1901a), ktorí tu postavili nový hostinec a zriadili turistické ubytovne v zruboch. Odkúpili ich v roku 1839 z likvidovanej cholerovej základne v Kvetnici pri Poprade a odtiaľ previezli do Vysokých Tatier. V jednej z týchto stavieb zriadili Rainerovci vodoliečbu podľa módneho systému sliezskeho balneológa Vincenta Priessnitza (1799 -1851), prvú svojho druhu nielen vo Vysokých Tatrách, ale aj na uhorskej pôde. Jedna z týchto budov, vila Flóra, stojí ešte dodnes. Ľudové púte k prameňu ,„Kvašnej vody“, podľa ktorej spočiatku volali aj Starý Smokovec, patrili až do polovice 19. stor. k programu slávnostného otvárania sezón. Voda hrala dôležitú rolu v propagácii Starého Smokovca. Stála hosťom k dispozícii nielen pri prameni, kde ju v čase najväčšieho sezónneho ruchu ponúkalo dievča z Gerlachova v ľudovom odeve, ale aj na všetkých stoloch v reštauráciách a v hosťovských izbách. Časom objavili lesní robotníci tesne pri Smokovci dva ďalšie pramene, ktoré podľa populárnych Rainerovcov nazvali Alžbetou a Jánom, neskôr ich však ktosi premenoval na Castor a Pollux.„
Toto sú prvé dve najdôležitejšie pojednania, kde sa nešťastná vila Flóra spomínala. O samotnej Flóre ako aj o rozvoji Smokovca za Rainerovskej éry sa ešte píše najmä v týchto publikáciách:
3. Osudy tatranských osád (Ivan Bohuš; 1982)
– vydavateľstvo Osveta, 272+48 s.
4. Od ohnísk a kolíb po tatranské osady (Ivan Bohuš; 2004)
– Tatranská Lomnica: I&B, 135 s.
5. J. G. Rainer a Vysoké Tatry (Ivan Bohuš; 2012)
– Tatranská Lomnica: I&B, 70 s.
6. Od ohnosík a kolíb po tatranské osady (Ivan Bohuš st., Ivan Bohuš ml.; 2024)
– Vysoké Tatry: IB, 167 s.
Na tomto mieste musím zdôrazniť, že v žiadnom texte uvedenom vyššie, teda od čísla 1., autori neuvádzajú žiadny relevantný odkaz na historický dokument, odkiaľ svoje prezentované informácie čerpali. Teda okrem textu v čísle 2., kde je uvedené (S. Weber 1901a), čo je životopis Jána Juraja Rainera v podaní Samuela Webera v jeho Ehrenhalle verdienstvoller Zipser des XIX. Jahrhunderts 1800-1900 (Galéria cti zaslúžilých Spišiakov 19. storočia).
Citácie najvýznamnejších udalostí z uvedených prác 3 až 6 sú uvedené na konci tohto článku.
Medzi zásadné nezrovnalosti v uvedených dielach patrí lokalita cholerových budov, jedine František Berkovský ich lokalizuje medzi Lučivnou a Štrbou. V ostatných prácach (2 až 6) sa lokalita cholerovej základne spomína v Kvetnici pri Poprade. V skutočnosti bol cholerový barák, tzv. kontumačný dom, teda jedna budova, postavený na obchodnej ceste na hranici Liptovskej a Spišskej župy. Dr. Mikuláš Szontagh uvádza presné miesto – v Lučivnej.
Najzásadnejšie tvrdenia prinášajú práce 3 a 5, čiže Osudy tatranských osád a J. G. Rainer a Vysoké Tatry. Autor Ivan Bohuš v nich píše:
,,Hoci zachované písomné pamiatky z tých čias sú mimoriadne strohé a v neskorších informáciách je dosť nepresností, možno predpokladať, že do roku 1839 vyrástli v Smokovci štyri nové domy, Flóra, Rigi, Čarovný dom, Švajčiarsky dom.„
Smokovec do roku 1838
Podobu vtedajšieho Smokovca v roku 1836 zobrazuje prvý obrázok. Budovy vľavo, omietnuté a obielené zruby, sú ešte z čias Štefana Csákyho, objekt celkom vpravo, takisto omietnutý a obielený, je pôvodný hostinec z roku 1824. Na druhom obrázku je Smokovec v podobe z roku 1838. Medzi tromi pôvodnými zrubmi je pravdepodobne kaplnka (tému kaplnky v Smokovci sme rozoberali v článku Kaplnky a kostol v Starom Smokovci).
Čo hovoria historické pramene
V nasledujúcom už budem len listovať v historických dokumentoch podľa rokov a udalostí, ktoré priamo popisujú dianie vo vtedajšom Smokovci.
Der Adler (1839)
V rakúskom denníku Der Adler (Orol), vychádzajúcom vo Viedni a ktorého redaktorom bol Anton Johann Gross-Hoffinger, v č. 150 z 25. júna roku 1839 na str. 2, je uverejnený takýto zaujímavý článok:
,,Kúpeľné noviny.
Igló(1) v Spišskej župe. (Sanatórium so studenou vodou.) Žije tu zaslúžilý fyzikus(2) Provincie XVI. spišských miest (ktorých je Igló hlavným mestom) Dr. Samuel Posewitz. Na južnom svahu Tatier, ktoré patria do karpatského pohoria (viac ako 3 000 stôp nad morom), vybudoval v Csákyho kúpeľnej osade Schmeks(3) pri Groß-Schlagendorfe(4) sanatórium pre liečbu studenou vodou, ktoré má byť otvorené prvého júla tohto roku. Keďže v týchto kúpeľoch sa nachádzajú dva minerálne pramene s veľmi chutnou kyslou vodou a keďže nájomca kúpeľov a hostinca zabezpečil aj dobré ubytovanie, stravu a sanatórium bude pod vedením fyzikusa Dr. Posewitza, o návštevníkov nebude núdza.“
Písal sa 25. jún roku 1839, Rainer mal Smokovec v nájme už (alebo ešte len?) šiesty rok a v hlavnom meste monarchie sa v novinách píše, že Dr. Samuel Posewitz v Csákyho kúpeľnej osade Smokovec vybudoval sanatórium pre liečbu studenou vodou. Smerovala táto informácia k potenciálnym návštevníkom kúpeľnej osady? A kto vlastne mohol mať záujem, aby takýto článok vyšiel v novinách hlavného mesta monarchie? Bol to Dr. Posewitz, alebo samotný Rainer? Nech už to bol hociktorý z nich, prečo by nespomenul aj informáciu o výstavbe štyroch budov, ktoré spomína Ivan Bohuš vo svojich dielach? Dôležitá je aj informácia o otvorení sanatória – 1. júla 1839.
ATHENAEUM Tudományok és Szépmüvészetek Tára (1839)
Pokiaľ je osoba pisateľa predošlých riadkov zahalená rúškom tajomstva, tak nasledujúcu správu podala osobnosť v regióne všeobecne známa. V časopise ATHENAEUM Tudományok és Szépmüvészetek Tára (Zborník vied a výtvarného umenia), vychádzajúcom v Pešti, v č. 25 zo dňa 26. septembra roku 1839 je uverejnený článok s názvom: Veľký Slavkov a Tatry. Citujem to podstatné:
,,Vrátim sa však ku Groß-Schlagendorfu, ľudovo k Schmeksu, ktorý sa nemá pomýliť s obcou Smegen(5), ktorá sa nachádza na 4 míle od neho v blízkosti Igló a je to dedina, to druhé (Schmeks) sú kúpele s kyselkou, 19 kúpeľnými a 34 hosťovskými izbami. Doteraz ich prenajíma Ján Juraj Rainer, na výzvu všeobecného lekára Provincie XVI. spišských miest, Sámuela Posevitza, dal postaviť osobitnú budovu pre liečenie pacientov studenou vodou, s tečúcou vodou z prameňa, dvoma sprchami a inými prostriedkami potrebnými k tomuto spôsobu liečenia. Bola postavená neskoro, takže pri mojom príchode tu bolo iba päť hydropatických pacientov, ale počet sa navyšoval zo dňa na deň, takže pri mojom odchode ich bolo už trinásť.“
A tento článok nepísal nik iný ako Gusztáv Szontagh (1793-1858), vzdialený príbuzný Dr. Mikuláša Szontagha (1843-1899). Gusztáv pochádzal zo Štítnika. Ich spoločným predkom bol Gašpar Szontagh III. (1711-1786) z Gemera. Gusztáv Szontagh, cisársky a kráľovský kapitán, šľachtiteľ rastlín, filozof, estetik, kritik a riadny člen Maďarskej akadémie vied, patril do trojice významných mužov, ktorí pravidelne Smokovec v tej dobe navštevovali, písali o ňom v uhorských periodikách a tým ho propagovali širokej verejnosti. Do tejto trojice sa ešte radil Imre Vahot (1820-1879), neskorší krstný otec premenovania Schmecksu na Tátrafüred(6) a Tóth Lörincz (1814-1903). A v tomto svojom článku Gusztáv Szontagh vyslovene píše, že Ján Juraj Rainer dal postaviť osobitnú budovu pre liečenie pacientov studenou vodou, teda pre studenú vodoliečbu. Ale o ostatných budovách (podľa Ivana Bohuša mali byť spolu štyri) mlčí. To by si Gusztáv Szontagh nevšimol takú rozsiahlu Rainerovu stavebnú činnosť do roka 1839? A hlavne, nepísal by o nej? Veď spomínaní traja vážení páni vo svojich rozsiahlych novinových článkoch písali podrobne skoro o každej maličkosti, ktorá sa vtedy v Smokovci udiala.
Vrátim sa však ku Gusztávovi Szontaghovi a jeho článku. Pretože z neho je asi najdôležitejší údaj o počte pacientov, ktorí sa podrobovali liečbe studenou vodou – hydropatov, a na konci prvej sezóny ich bolo trinásť. Zároveň je mimoriadne dôležitá informácia, že v septembri roku 1839 bolo v Smokovci 19 kúpeľných a 34 hosťovských izieb.
Tu ešte musím vysvetliť pojem hydropatov alebo neptunistov, ktorým sa v tých časoch označovali osoby konkrétne v kúpeľnej osade Smokovec, a ktorí sa podrobovali kúpeľnej liečbe studenou vodou. Pretože tieto pomenovania kúpeľných hostí sa budú vyskytovať v niektorých ďalších citovaných dokumentoch.
ATHENAEUM Tudományok és Szépmüvészetek Tára (1840)
Najzásadnejšia informácia bola publikovaná opäť v ATHENAEUM… v č. 16, dňa 23. augusta 1840. Autorom článku je Tóth Lörincz a má názov Tatranské listy. Citujem to podstatné:
,,Doktor Sámuel Posewitz, zaslúžilý fyzikus Provincie 16 spišských miest, ktorý preberá poštu v Iglón, (Neudorf), dal vlani postaviť ústav na liečenie studenou vodou podľa vzoru Gräfenbergu(8) a v súčasnosti je príbytkom neptunistov dlhá drevená budova s 18 izbami a 2 kúpeľnými kabínami. Počet vlaňajších hosťovských izieb, spomínaný už G. Szontaghom, sa v tomto roku zvýšil o ďalšie a teraz ich je 37.“
Lörincz Tóth (1814-1903), pochádzal z Komárna. Právnik, predseda Kúrie, dramatik, spisovateľ; člen Maďarskej akadémie vied, Kisfaludyho spoločnosti, Petőfiho spoločnosti a Mestskej právnej komisie v Budapešti. Od roku 1895 doživotný člen Snemovne magnátov Uhorského parlamentu (Panskej snemovne)*. Patril medzi častých a pravidelných návštevníkov Smokovca, ktorého priaznivé klimatické pomery aj propagoval vo vyšších kruhoch spoločnosti. Jemu sa pripisuje prvý návrh premenovania Schmecksu na Tátrafüred. Preto vôbec neprekvapuje, že už po roku existencie studenej vodoliečby v Smokovci to bol práve Lörincz Tóth, ktorý podal najpresnejšiu a pre tému tohto článku aj najúplnejšiu informáciu o charaktere budovy, ktorá sa na tento účel postavila. A dlhá drevená budova s 18 izbami a dvoma kúpacími kabínami, teda spolu 20 miestností, tak to vila Flóra nemohla byť. Ako bude prezentované v ďalšom, vo všetkých popisoch budov Smokovca, má vila Flóra len 12 izieb. A znova, Lörincz Tóth takisto nemenuje ďalšie budovy, ktoré v Smokovci podľa Bohuša mal Rainer do roku 1839 postaviť. A je to už tretí, nezávislý zdroj informácií o dianí v Smokovci do roku 1840. Dôležitý je aj údaj o tom, že oproti predošlému roku sa v roku 1840 počet obytných miestností zvýšil na 37.
Ako sa menil Smokovec od roku 1839 do roku 1855 je zachytené na obrázkoch vyššie. Prvý z nich zobrazuje Smokovec v roku 1850, teda v roku, keď bol dokončený Tündérlak, Alpenfee, zobrazený v pozadí. Hlavným motívom obrazu je objekt studenej vodoliečby z roku 1839 a vpravo hostinec z roku 1824. Ako si predstavoval Smokovec v tom čase redaktor lipských novín Illustrierte Zeitung z 23. augusta 1851, zobrazuje druhý obrázok. Nevedno, odkiaľ čerpal autor obrázka podklady, alebo či tam vtedy osobne bol. Pretože rozloženie budov nezodpovedá skutočnosti, ale dá aspoň rozpoznať, ktoré budovy znázorňuje. Vľavo je hostinec z roku 1824, za ním budova Sedem izieb, za ňou dlhá budova studenej vodoliečby z roku 1839 a celkom vľavo čiastočne zakrytá budova Tündérlak. Na treťom obrázku je pôvodný hostinec po prestavbe Rainerom v roku 1851. Na štvrtom obrázku je Smokovec v roku 1855.
Divatcsarnok (1853)
Najzásadnejšia informácia, ktorá vyvracia tvrdenie Ivana Bohuša o Rainerovej výstavbe v rokoch 1833 až 1839, je uverejnená v nenápadnom časopise Divatcsarnok (Módna sieň) z 28. augusta roku 1853, č. 43, na str 861. Jeho autor, istý Ottó Csattáry pri popise vtedajšej kúpeľnej osady Tátra-Füred (Smokovec), ktorú navštívil 1. augusta 1853, píše toto:
,,Hostí víta 66 izieb v siedmich budovách.“
Pokúsim sa teraz urobiť inventúru obytných budov Smokovca k dátumu 1. augusta roku 1853. Ako obrazovú predlohu použijem litografiu Eduarda Heckenasta z roku 1855.
Objekty 1 až 3: prvé tri zruby osady ešte z čias Štefana Csákyho z rokov 1793 až 1797
Objekty K: nevyriešená záhada lokality Csákyho kaplnky, o ktorej sme písali obsiahly článok Kaplnky a kostol v Starom Smokovci.
Objekt 4: hostinec z roku 1824 z čias Karola Csákyho, tu už v podobe po prestavbe Rainerom ako reštaurácia
Objekt 5: Sedem izieb z roku 1824 – podľa katastrálnej mapy sa nachádzala za objektom reštaurácie
Objekt 6: objekt studenej vodoliečby z roku 1839, prenesený z cholerovej základne v Lučivnej ako kontumačný dom, neskôr pomenovaný Priessnitz
Objekt 7: Tündérlak, Apenfee, Bellevue, tri pomenovania pre tú istú budovu z rokov 1848-1850
Podľa Ivana Bohuša by na uvedenej litografii ešte mali byť zobrazené Flóra, Rigi a Švajčiarsky dom. Ostatné neoznačené objekty sú kočiareň, koniareň, maštaľ,… teda hospodárske objekty kúpeľnej osady.
A teraz sa pokúsim urobiť inventúru počtu izieb.
Priessnitz – 18 hosťovských izieb a dve kúpeľné kabíny
Sedem izieb – 6 hosťovských izieb, 6 kúpeľných kabín a byt správcu
Tündérlak – 17 hosťovských izieb (8 na prízemí a 9 na poschodí)
Ak spočítame známe počty 18+6+17, získame 41 izieb. Ako vieme, v časopise Divatcsarnok z roku 1853 sa písalo, že hostí vítalo 66 izieb v siedmich budovách. Chýba nám teda 25 izieb v 4 budovách. Tieto môžeme hľadať v reštaurácii, ktorú na obraze vidíme v podobe po rekonštrukcii. Tú vykonal niekedy po roku 1851 Rainer – nadstavil poschodie, dobudoval krytú terasu, tanečnú sálu, vzadu mal svoj byt a niekoľko hosťovských izieb. Zvyšné hosťovské izby museli byť v Csákyho zruboch z konca 18. storočia, čo je aj potvrdené vyššie Gusztávom Szontaghom a Lörinczom Tóthom.
Podoby Smokovca do roku 1861 zobrazujú nasledujúce obrázky. Na prvom z nich je Smokovec v roku 1855. Na druhom je Smokovec v roku 1856, vľavo vedľa Tündérlaku už stojí Švajčiarsky dom. Na treťom je zobrazený Smokovec niekedy po roku 1856, pretože okrem Švajčiarskeho domu je viditeľný celkom vľavo, čiastočne zakrytý smrekom, aj objekt menom Rigi. Detailnejšie a presnejšie je toto obdobie zobrazené na obrázku štvrtom.
Práve na štvrtom obrázku, respektíve v jeho výreze, si označíme, ktoré objekty sa na ňom nachádzajú:
Objekty 1 až 3: prvé tri zruby osady ešte z čias Štefana Csákyho
Objekty K: identifikovaná ako Csákyho kaplnka, o ktorej sme písali obsiahly článok Kaplnky a kostol v Starom Smokovci.
Objekt 4: reštaurácia, pôvodný hostinec z roku 1824 po prestavbe
Objekt 5: Sedem izieb, nachádzala sa za reštauráciou (v roku 1873 ešte existovala; ročenka MKE 1894 str. 80)
Objekt 6: Priessnitz, studená vodoliečba, pôvodný kontumačný dom prenesený v roku 1839
Objekt 7: Tündérlak, Apenfee, Bellevue, tri pomenovania pre tú istú budovu z rokov 1848-1850
Objekt 8: Švajčiarsky dom
Objekt 9: Rigi
Na týchto dvoch obrázkoch vyššie je znázornený pohľad na Smokovec v roku 1856 z promenádneho chodníka a podoba Smokovca z roku 1858.
Kassa-Eperjesi Értesitő (01/1861)
Pokračujem ďalej v listovaní dobovými dokumentmi, ktoré vnášajú viac svetla do popisovanej problematiky. A tak sa 9. januára roku 1861 v denníku Kassa-Eperjesi Értesitő (Košicko-Prešovský vestník), č. 3 možno prečítať článok s názvom Smokovec. Dôležité pre osoby trpiace všetkými druhmi, ktorého autorom je barón Albert Leutsch (1802-1867). Píše sa v ňom:
,,Prekrásne ovzdušie, ešte k tomu okorenené balzamovou vôňou smrekových lesov, vynikajúca voda – (17. augusta 1860 pri teplote 26ºR(9) v tieni ukazoval teplomer v zachytenom prameni 4ºR) – pôvabný kraj, ešte umocnený striedaním protichodných javov, – lebo kým sa pri nohách pozorovateľa, obráteného na juh, rozlieva úrodná, prívetivá, pôvabná Popradská kotlina do rozsiahlej roviny, oživenej početnými dedinami a ohraničenej malebnými horskými masívmi, keď sa otočíme na opačnú stranu, pozerajú sa k nám mohutné, divoké a romantické masy Tatier s bledými, rozoklanými skalnatými vrcholmi, z ktorých niektoré sú pokryté večným snehom – toto mohutné spojenie takých mohutných krás núti k presvedčeniu aj toho najjednoduchšieho návštevníka Smokovca: Tátra-Füred bol prírodou predurčený na to, aby sa stal sanatóriom.
Aby sme toto často počúvané tvrdenie a s ním spojené nádeje uviedli do života, majiteľ Smokovca, pán Ján Juraj Rainer, spojil svoje sily so mnou a podnik, ktorý doteraz existoval skôr pre potešenie, sa má stať prírodnou liečebnou inštitúciou.
Aby však takáto inštitúcia úplne splnila svoj účel, je potrebné, aby bola otvorená po celý rok, a to tým skôr, že skúsenosti ukazujú, že mnohé dlhodobé choroby sa ľahšie liečia v zime ako v lete. Pán Rainer preto, ak to bude potrebné a možné, dá prestavať existujúce obytné miestnosti tak, aby sa dali bez problémov obývať aj v zime, a ak sa návrh na opätovné hľadanie strateného zdravia počas zimy v Smokovci stretne so súhlasom verejnosti, mali by sa okamžite vykonať práce, aby sa vybudovaním nového solídneho kúpeľného domu splnili všetky požiadavky na hydropatiu a pohodlie.
Pán Rainer a jeho dôstojná manželka sú dobre známi všetkým, ktorí už roky navštevujú Smokovec, vďaka ich zdvorilosti a priateľskej pohostinnosti, ale aby si verejnosť mohla o mne utvoriť názor, tak som znovu vydal brožúrku, ktorá vyšla pred niekoľkými rokmi a je k dispozícii ako moje vyznanie viery pod názvom: Erkranken und Genesen (Ochorenie a uzdravenie)*. Pohľad z prírodovedného hľadiska, v populárnom podaní Albertom barónom Lutschom. Tretie rozšírené vydanie, dostupné v Košiciach v kníhkupectve Károlya Werfera, cena 60 grajciarov. Zverejnené pre širšie posúdenie vzdelanou verejnosťou. Keby hydropatia nebola ničím iným ako prostriedkom na odstraňovanie chorôb rovnakým spôsobom ako iné takzvané liečebné metódy, sotva by celá vec stála za to, aby sa o nej písalo. Keďže však Prießnitzovo učenie nastolilo pre ľudstvo novú éru, ktorú však väčšina verejnosti chápe len jednostranne, dal som si za úlohu nielen vysvetliť nejasné pojmy o vodoliečbe čo najzrozumiteľnejším popisom účinných postupov, ale aj čo najlepšie oboznámiť širokú verejnosť s významom tohto objavu, ktorý je pre ľudstvo zo všetkých doterajších objavov najdôležitejší.
Jedine Vincenz Priessnitz bol človekom, ktorý učil prírodné liečiteľstvo a jedine Gräfenberg bol miestom, kde sa mohlo študovať. Môj 45-mesačný pobyt tam a priateľské vzťahy, ktoré som mal s tvorcom hydropatie, sú zdrojom, z ktorého som čerpal svoje skúsenosti, ktoré som neskôr prehĺbil štúdiom a vlastnou ďalšou praxou a ktoré dali podnet na prvé vydanie spomínanej brožúry.
Je to len čisté Priessnitzovo učenie, ktoré reprezentujem, neskreslené šarlatánstvom ani neznesvätené nezmyselným spojením s medicínou, a tak si verejnosť môže plne uvedomiť ducha, ktorý bude vanúť v novej inštitúcii, ktorá sa má otvoriť.
Nevyhnutné zmeny nedovoľujú otvoriť ústav skôr ako 1. júna, a keďže by bolo pre chorého veľmi nepríjemné, keby po príchode nenašiel žiadne ubytovanie, prosím každého, kto by chcel ústav navštíviť, aby mi svoje želanie čo najskôr písomne oznámil, aby bol tejto nepríjemnosti zbavený.
Chorí s rozvinutou vodnatieľkou, s už pokročilým hnisaním pľúc alebo epilepsiou nie sú vhodní na prijatie do vodoliečebného centra.
Albert barón Leutsch,
s trvalým pobytom v Košiciach do konca mája.“
Pretože uvedený článok obsahuje doteraz absolútne netušené informácie, citujem ho celý. Už 22 rokov pred Mikulášom Szontaghom sa pripravovala prvá zimná sezóna vo vtedy ešte len Smokovci (Nový Smokovec založil Dr. Mikuláš Szontagh v roku 1876). Barón Albert Leutsch nebol lekár, čo vo svojom článku aj píše. Jeho citovaná práca: Ochorenie a uzdravenie, čo je vlastne kúpeľný poriadok je spolu s jeho krátkym životopisom aj v článku na našom webe.
Kassa-Eperjesi Értesitő (09/1861)
Potencionálnych záujemcov možnosť zimného pobytu v Smokovci oslovila. O tom sa píše v rovnakom denníku, ale zo dňa 18. septembra roku 1861. Znova ho citujem celý, neupravený:
,,Náhodou sme až teraz čítali č. 65 denníka Kaschau-Eperieser Rundschaftsblatt zo 14. augusta, z ktorého sme sa k nášmu veľkému údivu dozvedeli, že 10. augusta tu v Smokoveckých kúpeľoch tak husto snežilo, že výška snehu dosiahla 2 palce. Táto správa bola vyslovene samovražedná a v skutočnosti nevieme, či ide o zlomyseľnosť alebo zlý vtip, a cítime sa povinní oponovať jej tvrdením, že 10. augusta ani nikde inde počas kúpeľnej sezóny sme tu nemali žiaden sneh, naopak, že sme si užívali najúžasnejšie, vytrvalo krásne počasie a napriek tomu, že sezóna už trochu pokročila, môžeme počítať ešte s mnohými krásnymi dňami bez snehu. Kúpele Smokovec, hoci sa nachádza vo vysokej nadmorskej výške, je dobre chránené pred ostrými severnými vetrami a zima tam nemá byť o nič drsnejšia ako v Gräfenbergu. Z tohto dôvodu sa niektorí z nás rozhodli zostať v tunajších kúpeľoch so studenou vodou pod vynikajúcim vedením baróna Leutscha celú zimu a niet pochýb, že tento príklad bude široko napodobňovaný.
Smokovec 12. septembra 1861
Niekoľko kúpeľných hostí“
Vasárnapi Ujság (1861)
Opakovane tieto prípravy na zimnú sezónu potvrdzuje nenápadný článok z dňa 29. september 1861 v asi najčítanejšom týždenníku vychádzajúcom v Pešti – Vasárnapi Ujság (Nedeľné noviny). Ede Jancsik bol autorom dlhého opisu na pokračovanie s názvom Z Pešti do centrálnych Karpát a v záverečnej časti napísal aj niekoľko slov o Smokovci ako kúpeľnom mieste. Z dikcie článku je zrejmé, že autor, Ede Jancsik sa priamo rozprával s Jánom Jurajom Rainerom a v článku prezentované skutočnosti získal priamo od neho. Ale pre tému tohto článku je najdôležitejší záver, ten citujem doslova:
,,Stále tu chýba systematická /pravidelná/ liečba vodou, ktorá by sa tu mohla vo veľkej miere uplatňovať. Povráva sa však, že istý košický filantrop ju tu plánuje zaviesť, čo by do Smokovca priviedlo veľký počet nových hostí *).
Toto sú podrobnosti o Smokovci.“
V poznámke pod čiarou je uvedené:
*) Tento rok vstúpila do platnosti aj pod odborným vedením baróna Leutscha (bývalého plukovníka armády), ktorý má v tejto oblasti veľké skúsenosti.
Prvá zimná sezóna v Smokovci
Pesti Napló (1862)
To, že zimná sezóna v Smokovci skutočne prebehla, potvrdzuje informácia v ústrednom denníku, vychádzajúcom v Pešti – Pesti Napló (Pešťský denník). Dňa 8. marca roku 1862 na stránke „Inzeráty“ uverejnil toto oznámenie:
,,Ústav na liečenie studenou vodou v Smokovci (Schmeks), ktorý od svojho otvorenia v máji minulého roku neustále pokračuje vo svojej blahodarnej činnosti a týmto skvele potvrdil, že zimná sezóna sa môže na liečenie takisto dobre využiť ako v Gräfenbergu; si želá upriamiť pozornosť verejnosti na svoju existenciu o to väčšmi, aby sa pre trpiacich poskytla príležitosť aj v našej domovine nájsť to, čo tak často hľadá v zahraničí, a dokonca za výhodnejších podmienok.
Smokovec, ktorý príroda tak bohato obdarila hlavnými prostriedkami pre liečebný ústav, je známy svojím skvelým vzduchom, neporovnateľne dobrou čistou vodou vyvierajúcou zo žuly s teplotou 4⁰ R aj v najväčších letných horúčavách, ako aj malebnou krásnou prírodou, teda nepotrebuje ďalšiu pochvalu.
Stavby, v ktorých sa má v tomto roku pokračovať v ešte väčšej miere, pravdepodobne zvýšia počet vykurovateľných obytných izieb vhodných aj na zimné liečebné obdobie. Poštová preprava a všetky ostatné potreby sú zabezpečené; čo sa týka stravy, v tomto ohľade dobre známa kuchyňa pána Juraja Rainera so svojimi sýtymi a chutnými jedlami a lacnou obsluhou spĺňa všetky požiadavky.
Liečenie vodou v Smokovci sa vykonáva na základe princípov Vincenta Priesznitza. V letáku s názvom „Ochorenie a uzdravenie“ sa to prezentuje barónom Albertom Leutschom, skúmajúc z hľadiska zákonov prírody a populárne to uvádzajúc – 3. rozšírené vydanie, dostupné v Košiciach v kníhkupectve Károlya Werfera, cena 60 grajciarov. Zverejnené pre širšie posúdenie vzdelanou verejnosťou.
Otázky alebo objednávky, na ktoré bude poskytnutá okamžitá odpoveď, sa majú adresovať majiteľovi kúpeľov, pánovi Jánovi Jurajovi Rainerovi alebo pánovi kúpeľnému lekárovi Albertovi Leutschovi, do Smokovca v Spišskej župe, u p. Poprad.”
Toto oznámenie určite zverejnili Ján Juraj Rainer spolu s barónom Albertom Leutschom. Znenie týchto troch vyššie citovaných článkov jednoznačne potvrdzuje, že Rainer na popud baróna Leutscha do konca mája roku 1861 postavil novú budovu, ktorá slúžila kúpeľným hosťom pre zimné pobyty v Smokovci. Prvá zimná sezóna skutočne prebehla v rokoch 1861 až 1862. Koľko záujemcov túto zimnú sezónu absolvovalo a s akým výsledkom, to som sa zatiaľ nikde nedopátral.
A ktorá budova sa k tomuto účelu postavila? Je zobrazená na litografii Rudolfa Alta podľa predlohy Karola Ľudovíta Libayho, pod ktorou je text: Nový obytný a vodoliečebný dom pre zimnú sezónu. A tou budovou je vila Flóra.
Takže je potrebné, aby niektorí ľudia prestali donekonečna omieľať ničím nepodložený údaj o roku 1839 ako vzniku tejto budovy. Jednak je to výmysel a Starému Smokovcu to aj tak žiadny významný primát neprináša. Ale pripomínať si vilu Flóru ako budovu, v ktorej Ján Juraj Rainer začal prvú zimnú sezónu rokov 1861-62 vo Vysokých Tatrách, dvadsaťdva rokov pred Mikulášom Szontaghom, to už je iná skutočnosť, ktorá radí nielen Starý Smokovec ale aj Rainerovcov medzi novátorských priekopníkov cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách.
Zipser Anzeiger (1863)
Skutočnosť, že sa Rainer pohyboval aj mimo letné sezóny po Smokovci, potvrdzuje jeho krátky článok v novinách Zipser Anzeiger (Spišský oznamovateľ) z 5. decembra roku 1863 na str. 199. V článku opisuje inverziu a jeho presné znenie je nasledovné:
,,Spišská Sobota 1. Decembra 1863
Pán redaktor! Pred niekoľkými dňami som vo vašom časopise čítal opis švajčiarskeho mora hmly. Keďže vrchol Salève je od nás príliš ďaleko na to, aby sme si mohli pozrieť toto naozaj nádherné divadlo, priateľom takýchto prírodných krás by som odporučil, aby využili jesenný hmlistý deň na výlet do Schmecksu. Sám som mal často možnosť obdivovať odtiaľto nádherné divadlo takéhoto mora hmly a nedokážem opísať pocit, ktorý sa ma zmocnil zakaždým, keď som ho videl.
Minulý rok bolo more niekoľko dní po sebe také obrovské, že z neho ako ostrovy vystupovalo len niekoľko vrcholov nižších pohorí v diaľke, zatiaľ čo my sme si užívali najkrajšie teplé slnečné lúče a vysoké vrcholy Tatier vynikali v úžasnej jasnosti.
Ak by sa našla spoločnosť, ktorá by si chcela vo vhodný deň vychutnať takéto divadlo, nech sa mi prihlási v Spišskej Sobote; s radosťou ju budem sprevádzať do Schmecksu. Ján Juraj Rainer“
Na obrázkoch vyššie môžete vidieť podobu Smokovca v roku 1861.
Fürdői Levelek z časopisu Orvosi Hetilap (S. Tóth; 1862)
Bibliotheca carpatica od Huga Payera, vydaná knižne v roku 1880, nákladom MKE a tlačou vyšla v Spišskej Novej Vsi vo vydavateľstve Jozsefa Schmidta, pod číslom 5124, na strane 213, eviduje sériu článkov pod názvom Fürdői Levelek (Kúpeľné listy), ktoré boli publikované vo vysoko odbornom časopise Orvosi Hetilap (Lekársky týždenník) počas rokov 1861 a 1862. A v čísle 4 v roku 1862 je publikovaný veľmi rozsiahly a podrobný článok, ktorého autorom je istý S. Tóth, z ktorého vyberám pre túto tému len to najnutnejšie:
„Kúpeľné listy X. Smokovec dňa 31. augusta 1861.
Za touto budovou je kuchyňa a miestnosti služobníctva a pred nimi tá stará drevená budova, v ktorej je príslušenstvo pre studenovodné kúpele a niekoľko hosťovských izieb. Uprostred dvora je obrovská artézska studňa, hore stojí krížom kúpeľná budova s minerálnou vodou. Naľavo od spomínaného konca cesty sa o niekoľko stôp vyššie dostaneme na ďalšiu plošinu, kde napravo, kolmo na svah stojí hosťovská budova v švajčiarskom štýle, ktorá bola hotová už v roku 1848, na priestranstve pred ňou je druhá artézska studňa, starostlivo udržované chodníky a kvetinové záhony. Tu ale aj na svahu sú štyri nové poschodové budovy vo švajčiarskom štýle, z ktorých jedna slúži pre ubytovanie hydropatických pacientov v zime. Popri budovách treba ešte spomenúť rôzne domy pre zábavu pri cestách kľukatiacich sa všade v smrečinách, budovu so sprchami, ktorá vyhovuje všetkým požiadavkám, lavičky a kaplnku.“
Aj z tohto krátkeho úryvku, inak veľmi rozsiahleho a podrobného článku, je možné presne popísať, o ktorých budovách sa v ňom píše. Stará drevená budova, v ktorej je príslušenstvo pre studenovodné kúpele, je ten objekt, ktorý do Smokovca preniesol Rainer z cholerovej karantény (kontumačný dom, Priessnitz, citovaná v ďalšom). A z tých štyroch nových poschodových budov vo švajčiarskom štýle, z ktorých jedna slúži pre ubytovanie hydropatických pacientov v zime, tak to je vila Flóra. A pritom v úvode článku sa píše, že autor, teda istý Tóth S., tam bol 31. augusta roku 1861, keď sa zimná sezóna ešte len pripravovala a táto skutočnosť musela byť všeobecne známa, keď sa to dozvedel pisateľ článku, ktorý tam vtedy bol. Ináč, z toho hodnotného a podrobného článku sa okrem iného dá okamžite spoznať, že tá budova vo švajčiarskom štýle hotová už roku 1848 je Tünderlák (Alpenfee, Bellevue). V súčasnosti rozpadávajúca sa najstaršia budova v Smokovci.
Land und Leute In Ungarn (Dr. Erasmus Schwab; 1865)
Bibliotheca capratica pod číslom 4469, na strane 187, odkazuje na cestopis, ktorého autorom je Dr. Erasmus Schwab, Land und Leute In Ungarn (Krajina a ľudia Maďarska), vydaný v Lipsku v roku 1865. V ňom na strane 9 sa píše:
,,Schmecks, kde sa od roku 1797 nachádzajú navštevované súkromné kúpele grófa Csákyho, pozostávajúce z troch malých zrubov ako letoviska a kaplnky. V roku 1833 tu terajší nájomca Rainer, jednoduchý Spišiak, postavil kúpele a na toto miesto preniesol kontumačný domček, ktorý sa nachádzal na hranici medzi Liptovom a Spišom počas epidémie cholery (1830). Kúpele boli ešte veľmi skromné, keď v roku 1824 postavili jedáleň, stajne a kočiarne. Schmecks naberal na obrátkach len vďaka podnikavému duchu Juraja Rainera, ktorý objavil dva nové kyselkové pramene, vybudoval vodovod, vysušil močiare a pripravil množstvo upravených chodníkov, postavil nové budovy a sprchy, skrátka urobil toľko, že človek môže byť za daných okolností zatiaľ úplne spokojný.“
Spomínaný kontumačný domček je objekt z cholerovej karantény, ktorá sa nachádzala na hranici medzi Liptovom a Spišom. Toto je tá najpodstatnejšia informácia, ktorá sa už v ďalšom vyskytuje vo všetkých textoch patriacich k tejto téme. Ale rok 1833 uvedený v citovanej časti ako rok založenia kúpeľov, nemožno chápať aj ako rok, kedy tam tento objekt Rainer preniesol.
Eine Exkursion zur Tatra. Ein geographischer Beitrag zur Kenntnis der Zips (Eugen Josef Matz; 1868)
Bibliotheca Carpatica pod číslom 3222, na strane 135, odkazuje na rozsiahlu prácu s názvom Eine Exkursion zur Tatra. Ein geographischer Beitrag zur Kenntnis der Zips. (Výlet do Tatier, Geografický príspevok k poznaniu Spiša), ktorej autorom je cisársky a kráľovský nadporučík Eugen Josef Matz, učiteľ geografie na cisársko-kráľovskej škole 1. pešej divízie a člen Rakúskeho alpského spolku.
V rokoch 1860 až 1870 bol príslušníkom 67. pešieho pluku, ktorý bol v tých rokoch dislokovaný v Prešove. Túto prácu osobne predniesol na zasadnutí cisárskej a kráľovskej Geografickej spoločnosti vo Viedni dňa 14. mája roku 1867. Publikovaná bola ako súčasť 10. ročníka Vestníku CaK Geografickej spoločnosti vydanom vo Viedni roku 1868.
Práca je veľmi rozsiahla, zaberá 25 strán na stranách 102 až 127 vestníka a veľmi detailne a presne pojednáva o autorovej ceste z Košíc cez Levoču do Vysokých Tatier. Pre túto spracovávanú tému je najzaujímavejší autorov opis Smokovca a hlavne budovy, v ktorej bol ubytovaný. Citujem preto len to najpodstatnejšie. Na strane 120 sa píše toto:
,,Keďže som poznal prevládajúce zvyky, vedel som, že hostí prichádzajúcich z celého sveta nevítajú čašníci s anglickými bradami a rozstrapatenými vlasmi, a to z jednoduchého dôvodu, že v kúpeľoch sa vôbec žiadni nevyskytujú, ale každý hosť musí vynaložiť zvláštne úsilie, aby sa dostavil k majiteľke kúpeľov, pani Rainerovej, aby jej sám predložil svoju žiadosť o ubytovanie atď.
Žena prijme človeka s pravou nemeckou srdečnosťou – dostal som izbu v takzvanom kontumačnom dome a mal som tam rohovú izbu s dvoma oknami, ktorá je vedľa Kursalonu, kde sa podáva table d’hote presne o jednej hodine, 90 kr. Couvert. Hostia sú trikrát vopred zvolávaní, tí, ktorí sa nedostavia, si môžu vyčítať, že do večera nič nedostanú a dovtedy sa musia uspokojiť s osviežujúcim alpským vzduchom.
Kúpele Schmecks, maďarsky „Tátra füred“, založil gróf Csáky v roku 1797 pre vlastnú potrebu a predtým pozostávalo z niekoľkých kúpeľných zrubov; súčasný majiteľ, bývalý nájomca Rainer, ho v roku 1833 zrenovoval, a preniesol sem kontumačný dom postavený v roku 1830 na hranici Liptova a Spiša kvôli cholere, a ktorý je odvtedy známy pod týmto názvom, priebežne celý rekonštruovaný.“
Kontumačný dom je neskorší Priessnitz a pôvodne bol postavený na hranici Liptova a Spiša, opakovane potvrdená skutočnosť, že kde sa cholerová základňa nachádzala. A budova vedľa neho, Kursalon, je reštaurácia z roku 1824 postavená ešte za éry Karola Csákyho.
Doteraz prezentované práce sa v knižnici TANAP nenachádzajú a pre autorov citovaných v úvode tohto článku boli v čase, kedy písali svoje práce o histórii Smokovca nedostupné. V nasledujúcom citujem z knižných vydaní a periodík, ktoré sa nachádzajú v knižnici TANAP a z ktorých vyššie citovaní autori mohli preberať uvádzané údaje.
Reiseskizzen aus den Alpen und Karpathen (Karl Sonklar; 1857)
Bibliotheca carpatica pod číslom 4566, na strane 192, odkazuje na rozsiahlu prácu z roku 1857, ktorej autorom je Karl Sonklar, Reiseskizzen aus den Alpen und Karpathen (Cestopisné črty z Álp a Karpát). Karl Albrecht Sonklar von Innstädten (1816-1885) – rakúsky vojenský geograf a geodet, jeden z priekopníkov výskumu Álp. Cestu do Tatier podnikol na jeseň roku 1855
Na strane 105. píše toto:
,,Samotná malá oáza je celá majetkom pána Reinera z Georgenbergu(9), ktorý kúpil prameň a dobrý kus lesa od obce Matzdorf a ktorému vďačí za vznik celého zariadenia, ktoré malo využívať liečivý prameň. Pozostáva z ôsmich alebo deviatich obytných budov, z ktorých niektoré sú kamenné, ale väčšina je z dreva a sú zariadené na ubytovanie hostí na vidieku. Náboženské potreby katolíckych hostí v Schmeckoch v maximálnej možnej miere uspokojuje malá drevená kaplnka, v ktorej počas kúpacej sezóny raz týždenne slúži omšu kňaz z Mühlenbachu.“
Na strane 106. píše toto:
,,Hlavnou budovou a centrom Smokoveckých kúpeľov je Kursaal, (doslovne Kúpeľná dvorana-sála, reštaurácia z roku 1824)* Pozostáva z pomerne veľkej miestnosti, takmer rovnako širokej ako dlhej, ktorá so svojím bielym obkladom a hnedým dreveným stropom nepôsobí veľmi prívetivo. Krb ohrieva túto miestnosť počas chladných letných dní. Vpredu sa Kursaal otvára na širokú krytú terasu, odkiaľ je nádherný výhľad do diaľky, a vzadu priamo susedí s dlhou, drevom obloženou jedálňou, kde sa pravidelne o jednej hodine po trojnásobnom zazvonení podáva dobré, výdatné a chutné jedlo, ktorému však prítomné dámy zvyčajne nikdy nevenujú náležitú pozornosť. Za jedálňou, oddelený od nej len chodbou, sa nachádza byt a kuchyňa pána Reinera, ktorý je majiteľom Smokovca a reštaurácie zároveň a môže byť predstavený ako vzor v jednoduchej, pravdivej pozornosti a službe svojim hosťom a v nezaujatej a priateľskej činnosti bez akýchkoľvek príkras…
…Nemenej schopná ako hlava takejto rozsiahlej domácnosti a nemenej dobrá, priateľská a ochotná slúžiť svojim hosťom je manželka pána Reinera – úctyhodná nemecká žena v každom zmysle slova. Nanešťastie, nebo nepožehnalo manželstvo týchto dvoch dobrých ľudí dieťaťom, a tak ovocie ich poctivého úsilia jedného dňa padne do lona smejúceho sa dediča.
Nová budova, v ktorej sme boli ubytovaný, leží na druhej strane malého údolia, na plochom hrebeni, asi o 100 stôp vyššie ako Kursaal, a dá sa k nej dostať za 6 až 8 minút bez akejkoľvek námahy. Dom má, ak sa nemýlim, dvanásť okien a rovnaký počet izieb na hornom poschodí. (Tündérlak, Apenfee, Bellevue).“
Na strane 108 píše toto:
,,Vedľa Kursaalu sa nachádza aj inštitúcia na využívanie vaňových kúpeľov. (Priessnitz).“
Ročenka UKS (Karol Wünschendorfer; 1875)
V ročenke Uhorského karpatského spolku za rok 1875, publikuje jeho člen, Karol Wünschendorfer (1832-1914) rozsiahly článok s názvom Smokovec v minulosti a súčasnosti. Na strane 307 ročenky píše Wünschendofer toto:
,,Rainer hneď na začiatku svojho nájomného vzťahu kúpil kontumačný dom postavený v roku 1831 medzi Lučivnou a Štrbou na hranici Liptovskej župy, aby zabránil ďalšiemu šíreniu cholery, a dal ho postaviť v Smokovci s povinnosťou odovzdať túto budovu pozostávajúcu z 23 miestností majiteľovi bez náhrady po skončení nájomného vzťahu.
Na podnet Dr. Posewitza sa Rainer čoskoro pustil do plnenia jedného zo svojich najhorlivejších želaní, a to prestavby kontumačného domu na sanatórium so studenou vodou, okrem toho vybudoval vodovod so spádom 180 m na vzdialenosť 1800 m a nakoniec postavil tri sprchy.
Od roku 1848 sa začala nová éra Smokovca ako kúpeľov, pretože jeho majiteľ uvažoval o jeho rozšírení a snažil sa ho urobiť pohodlnejším a v každom ohľade vyhovujúcim. Na tento účel položil základy hornej poschodovej budovy, ktorá bola dokončená v roku 1850, – potom postavil novú tanečnú sálu s verandou, novú biliardovú miestnosť a pekný, poschodový švajčiarsky dom.“
Kontumačný dom pozostával z 23 miestností a pôvodne bol postavený medzi Lučivnou a Štrbou na hranici Liptovskej župy. Teda znova potvrdené, že Flóra to nemohla byť, lebo tá mala len 12 miestností, a kontumačný dom bola vila Priessnitz.
Štyri práce , ktorých autorom je Mikuláš Szontagh (1843-1899):
V rokoch 1883 až 1885 vydával Mikuláš Szontagh svoj vlastný časopis Tátravidék (Tatranský kraj). V ňom, v čísle 5 v roku 1884 na stranách 53 a 54 podrobne opísal históriu vzniku Smokovca od čias Štefana Csákyho. A o vzniku kontumačného domu písal Szontagh toto:
,,Neskôr sa Tátrafüred a jeho okolie stali majetkom grófa Károlya Csákyho, ktorý si uvedomil význam tohto miesta a vybudoval tu niekoľko kúpacích a obytných miestností a kotol na zohrievanie vody. V roku 1824 pridal 6 kúpeľných a rovnaký počet obytných miestností (tzv. Sedem izeb), hostinec (stará reštaurácia) a izby pre hostí, stajne a kočiareň.
V roku 1833 prevzal vedenie Ján Juraj Rainer a vďaka jeho podnikavému duchu a najmä vďaka podnikavosti jeho manželky, nevídanej poctivosti a pracovitosti sa toto malé miesto, ktoré postupne získavalo na vážnosti, stalo známym v širšom kruhu, a to aj za hranicami krajiny. Najbližšie lesy boli premenené na parky, k frekventovanejším turistickým miestam boli vybudované lepšie cesty, mokrade boli zrovnané a odvodnené a boli objavené dva nové kyslé pramene Polux a Castor. Staval sa dom za domom, teda Flóra, Švajčiarsky dom, Rigi a Tündérlak; a dokonca sa venovala pozornosť aj liečebným účelom. V roku 1839 bola postavená budova dnes známa ako „Priesznitz“, ktorá v roku 1831 slúžila v Lučivnej ako cholerové oddelenie a ešte neskôr sa nazývala kontumačný dom a kvôli strmosti kopca bola rozdelená na dve časti. Zaviedli do nej krištáľovú vodu z Piatich prameňov, vybavili ju umývadlom (plnou vaňou) a neskôr pridali sprchovaciu miestnosť s doskovou podlahou. Chýbajúci ohrev vody znamenal malú hodnotu budovy a operácie, ktoré sa tu vykonávali, nespĺňali podmienky pre bežný názov „vodoliečba“. Neskôr, v roku 1857, bola podľa návrhu a plánu Dr. Karola Frommholda postavená lesná sprcha v podobe malej, pekne vyzerajúcej poľovníckej chaty s oddelenými mužskými a ženskými sprchami a šatňami. Stavba bola pomerne viacúčelová, ale chýbalo jej však vykurovacie zariadenie, a preto sa na liečebné účely veľmi nevyužívala.“
V roku 1885 vydal Mikuláš Szontagh svojho prvého sprievodcu: Képes Kalauz a Tátraalji fürdökbe és a Magas Tátra hegyvidékére (Obrazový sprievodca po kúpeľoch podtatranskej oblasti a pohorím Vysokých Tatier), kde sa opisu Starého Smokovca venuje na stranách 77 až 92. Na strane 79 píše toto, citujem:
,,V roku 1833 prevzal vedenie Ján Juraj Rainer a vďaka jeho podnikavému duchu a najmä podnikavosti jeho manželky, nevídanej poctivosti a usilovnej práci sa toto odľahlé miesto, ktoré sa neustále rozvíjalo, nakoniec dostalo do širšieho povedomia aj za hranicami krajiny. Najbližšie lesy boli premenené na parky, k frekventovanejším turistickým miestam boli vybudované lepšie chodníky a cesty, mokrade a močiare boli zarovnané a odvodnené, popri tom boli objavené dva nové kyslé pramene, Polux a Castor. Staval sa dom za domom, napríklad Flóra, Švajčiarsky dom, Rigi a Tündérlak; a dokonca sa uvažovalo aj o liečebných účeloch. V roku 1839 bola postavená budova dnes známa ako „Priesznitz“, ktorá v roku 1831 slúžila v Lučivnej ako cholerové oddelenie a ešte neskôr sa nazývala kontumačný dom a kvôli strmosti pozemku bola rozdelená na dve časti s cieľom premeniť ju na sanatórium so studenou vodou. Zaviedli sem krištáľovú vodu z Piatich prameňov, vybavili ju umývadlom (plnou vaňou) a vybudovali sprchovú komoru s doskovou podlahou. Kvôli chýbajúcemu vykurovaciemu zariadeniu to malo len malý význam a operácie, ktoré sa tu vykonávali, nespĺňali podmienky pre bežný názov „vodoliečba“. Neskôr, v roku 1857, bola podľa návrhu a plánu Dr. Karola Frommholda postavená lesná sprcha v podobe malého, pekne vyzerajúceho poľovníckeho domčeka s oddelenými mužskými a ženskými sprchami a šatňami. Stavba bola pomerne viacúčelová; chýbalo jej však vykurovacie zariadenie, a preto sa na liečebné účely príliš nevyužívala.“
Na strane 90, kde Mikuláš Szontagh popisuje všetky vtedy tam jestvujúce budovy Starého Smokovca, tak Flóru opisuje ako budovu s 12 izbami.
V roku 1888 Szontagh vydal svojho sprievodcu v nemeckej mutácii: Illustrierter Führer in die Tátra-Bäder und die HOHE TÁTRA (Ilustrovaný sprievodca tatranskými kúpeľmi a Vysokými Tatrami). V ňom sa opisu Starého Smokovca venuje na stranách 65 až 81. Na strane 68 píše toto, citujem:
,,Ján Juraj Rainer, povolaním mäsiar z Georgenbergu(9), prevzal správu v roku 1833. Práve vďaka nemu a jeho vernej manželke, pracovitosti, usilovnosti a poctivosti manželov sa tento tatranský skvost čoskoro rozrástol z malých začiatkov na letovisko známe široko-ďaleko. V častiach lesa, ktoré boli najbližšie k prameňom a domom, sa vytvorili parky, vybudovali sa chodníky k najfrekventovanejším výletným cieľom, odvodnili sa spodné vody a mokré pôdy a využili sa dva nové kyslé pramene: Juraj a Alžbeta, ktoré autor tohto sprievodcu v roku 1874 premenoval na Castor a Pollux vzhľadom na to, že jeden z Piatich prameňov neskôr dostal meno Rainer. Zo zeme vyrástol dom za domom a vznikli dnešné Rigi, Schweizerhaus, Alpenfee a Flora. Aj skromný Rainer volil najjednoduchšie riešenia. V roku 1839 kúpil starší cholerový kontumačný dom v Lučivnej a dal ho presťahovať do Smokovca. Kvôli svahovitému terénu ho musel v strede rozdeliť a zadnú časť zvýšiť o viac ako meter. Rainer upravil tento bývalý kontumačný dom na kúpeľný dom pre studenú vodoliečbu. Voda z Piatich prameňov bola do domu privádzaná drevenými rúrami a zhromažďovala sa v drevenej nádrži (umývadle). Neskôr bola postavená drevená chatka na umiestnenie spŕch. Kúpeľný dom nemal prístroj na ohrev vody a už vtedy bol skôr miestom na posilňovacie cvičenia v prirodzene studenej 4-stupňovej vode ako na kúpele. Celé zariadenie si nenárokovalo byť vedeckým vodoliečebným zariadením. Neskôr, v roku 1857, bola podľa projektov Dr. Karola Frommholda postavená lesná sprcha v podobe peknej poľovníckej chaty s oddelenými časťami pre mužov a ženy. Mechanizmus sprchovacieho prístroja bol čo najuniverzálnejší: chýbal mu však aj ohrievací kotol, a preto sa na liečebné účely len málo využíval. V posledných desaťročiach používal lesnú sprchu len „starý dvorný radca“ Zsedényi a „Török bácsi“. V roku 1880 sa tiež zrútila a zmizla zo scény kúpeľného mesta.“
Na strane 79, kde Mikuláš Szontagh popisuje všetky vtedy tam jestvujúce budovy Starého Smokovca, tak Flóru opisuje ako budovu s 12 izbami.
V roku 1895 vydal Sontagh ďalšieho svojho sprievodcu: A Magas Tátra és hegyvidéke Különös tekintettel a tátravidéki fürdökre És nyaralóhelyekre (Pohorie Vysokých Tatier s osobitným zreteľom na kúpele tatranskej oblasti a rekreačné strediská). Opisu Starého Smokovca sa venuje na stranách 271 až 281. Na strane 272 píše toto, citujem:
,,História: Dnešný Tátrafüred sa kedysi nazýval Schmöks, neskôr Schmeks a koncom minulého storočia bol ešte panenskou lesnou divočinou. Skromný kyselkový prameň – studnička s dnešným prameňom Csáky – a príbytok panského hájnika v jeho blízkosti boli jedinými miestami, poznačenými dotykom ľudskej ruky. Až v roku 1797 si gróf István Csáky uvedomil krásne okolie prameňa a so súhlasom svojej sestry, majiteľky pozemku, tu dal postaviť tri malé domčeky a kaplnku zo svetlého borovicového dreva a zvyčajne tu trávil časť leta.
Tátrafüred a jeho okolie sa neskôr stali majetkom grófa Károlya Csákyho, ktorý si uvedomil význam tohto miesta a dal postaviť niekoľko kúpacích a obytných miestností a kotol na zohrievanie vody. V roku 1824 pribudlo ďalších 6 kúpeľných a rovnaký počet obytných miestností, reštaurácia a izby pre hostí, stajne a kočiareň.
Vedenie toho všetkého prevzal v roku 1833 Ján Juraj Rainer a práve vďaka jeho úsiliu a najmä úsiliu jeho manželky sa toto malé miesto, ktoré postupne stúpalo na vážnosti, napokon stalo známym v širšom kruhu, a to aj za hranicami krajiny. Upravili sa najbližšie lesy, urobili sa lepšie cesty k frekventovanejším turistickým miestam, odvodnili sa zamokrené svahy a objavili sa dva nové kyslé pramene Pollux a Castor (predtým známe ako Ján a Alžbeta). Staval sa dom za domom, napríklad Flóra, Švajčiarsky dom, Rigi a Tündérlak. V roku 1839 bol prenesený dom z Lučivnej, ktorý v roku 1831 slúžil ako cholerová karanténa a nazýval sa kontumačný dom. Bolo v ňom zriadené sanatórium so studenou vodou.
Do domu zaviedli krištáľovo čistú vodu z Piatich prameňov, zachytili ju vo vodojeme a k domu pristavali doskovú konštrukciu, kde sa 6ºC voda z Piatich prameňov používala na starú hydropatiu v podobe vysokej a prúdovej sprchy.“
Keď zrekapitulujem všetky Szontaghove texty venované histórii Starého Smokovca, tak spoločným znakom je umiestnenie objektu Priessnitz do svahu a pre jeho dĺžku musel Rainer tento dom rozdeliť a výškovo posunúť o jeden meter. Ale toto sa presne dá vidieť na fotografii Karola Divalda z roku 1878.
A Szontaghove tvrdenia, citujem: Staval sa dom za domom, napríklad Flóra, Švajčiarsky dom, Rigi a Tündérlak, nepripomínajú tie Bohušove Rainerove zoznamy? Z poradia budov, ktoré Szontagh neudáva vždy rovnaké, sa nemôže dôjsť k záveru, že v takom poradí boli tieto budovy aj postavené a už vôbec nie, že to bolo v rokoch 1833 až 1839. Szontagh tieto budovy vymenoval ako objekty, ktoré sa postavili za celej Rainerovej éry a keď Stontagh nastúpil ako kúpeľný lekár do Smokovca, tak ich tam na vlastné oči videl.
Die Hohe Tatra (Karol Kolbenheyer; 1883)
Karol Kolbenheyer (1841-1901) vydal v roku 1883 už v piatom vydaní svojho sprievodcu Die Hohe Tatra. Obsahuje údaje autorom zaznamenané do mája 1882.
Na stranách 32 a 33 píše toto:
,,Teraz sa vydáme bližšie po ceste cez Veľkú (poľsky Wielka) a Veľký-Slavkov (maďarsky Nagy-Szalók, poľsky Wielki Stawków), ktorá sa 1/4 hodiny po nej napojí na už spomínanú cestu a po 1,5 hodine sa dostaneme do Smokovca, perly Tatier, ktorá sa nachádza uprostred lesa na úpätí Slavkovského štítu. Najprv uvidíte po ľavej strane dve nové obytné budovy, Petöfiház a Adria, v druhej z nich je kancelária riaditeľa a galantéria; nad ňou je tzv. starý kúpeľný dom, teraz Priessnitz, pri južnom vchode do ktorého prvé dvere vľavo vedú do pobočky Maďarského karpatského spolku, kde môžete kedykoľvek získať najpresnejšie informácie o všetkých výletoch; vpravo od nej je staršia budova s verandou, v ktorej sa nachádza reštaurácia.
V súčasnosti sa Smokovec skladá z týchto budov: reštaurácia, kaviareň, obytné budovy Adria, Petöfiház, Priessnitz (tiež kúpeľný dom), Flora, Rigi, veľký Schweizerhaus (Nagy Svajcziház), malý Rainerhause (Rainerház), Jägerhorn (Vadäszkürt), Meerauge (Tengerszem) (tiež kúpeľný dom), Alpenfee (Tündérlak), Sanssouei (Gondüzö) a Hungaria, postavené prevažne vo švajčiarskom štýle, s asi 200 obytnými izbami, minerálnymi a kosodrevinovými kúpeľmi s 20 kúpeľňami a čakárňou, 2 sprchami, kaplnkou, potrebnými budovami hostinca, voziarňami a stajňami, poštou a telegrafom.”
Podoby Smokovca po roku 1861 zobrazujú nasledujúce obrázky, aj s popisom budov. Sú to: 1- reštaurácia, 2- Priessnitz, 3- vila Flóra, 4- Alpenfee, 5-Švajčiarsky dom, 6- Csákyho dom, 7- Rigi.
Tajomný objekt Csákyho dom je zobrazený na orientačnom pláne Starého Smokovca v ročenke Uhorského karpatského spolku za rok 1875. Tento objekt spomína aj Karol Kolbenheyer vo svojom sprievodcovi Die Hohe Tatra, z roku 1876 na strane 35. V ročenke UKS za rok 1894 Dr. Tivadar Posewitz na strane 80 ho nazýva ako Vámberyho dom.
Na obrázkoch vyššie je Smokovec v podobe z roku 1872, teda rok pred založením UKS. Na druhom obrázku je pohľad na hlavnú kúpeľnú promenádu Smokovca z toho istého roku, vľavo je Švajčiarsky dom, v pozadí novopostavený hotel Poľovnícky roh, vpravo Tündérlak. Tretí a štvrtý obrázok znázorňujú iné pohľady na Smokovec v tých časoch.
Na obrázkoch vyššie si môžete pozrieť tri fotografie Karola Divalda a jednu reprodukciu jeho fotografie. Na prvej je Starý Smokovec v roku 1870, vľavo je časť kaviarne, dokončenej práve v tomto roku. Na druhej fotografii, taktiež z roku 1870, je v strede záberu objekt studenej vodoliečby Priessnitz. Na tretej snímke je fotografia z roku 1878, zreteľne na nej vidieť rozdelenie dlhej budovy studenej vodoliečby a nadsadenie o meter vyššie kvôli svahu a štvrtý obrázok je reprodukcia z knihy Die Hohe Tatra od Karola Kolbenheyera, ktorá bola vydaná v roku 1883.
Na prvom z týchto troch obrázkov môžete vidieť výrez z katastrálnej mapy z roku 1869, kde je Smokovec pomenovaný ako Puszta Schmecks, na druhom orientačný plán Starého Smokovca z roku 1875 a na treťom orientačný plán z roku 1877.
Karpathen Post (Gyula Andor Hefty; 1937)
Karpathen Post 10. júla 1937 v čísle 28 vo svojej prílohe: Die Hohe Tatra, prináša štvrtú časť pojednania o histórii Starého Smokovca, ktorej autorom je Gyula Andor Hefty. V nej sa okrem iného píše toto:
,,Rainer mal v plnej miere veľkorysosť, bez ktorej podnikanie v cestovnom ruchu nikdy nemôže prekvitať. Okamžite sa veľkoryso pustil do propagácie tohto miesta. V roku 1831, v roku epidémie cholery, dala Spišská župa postaviť na hranici Liptovskej župy medzi Lučivnou a Štrbou aj tzv. kontumačný dom, veľký dom s 23 miestnosťami, v ktorom mohli cestujúci zostať, kým im po dôkladnej lekárskej prehliadke a dezinfekcii nebol povolený vstup do Spišskej župy. Rainer túto budovu kúpil a postavil ju na náhornej plošine ako novú, krásnu hlavnú budovu obce. Postaral sa aj o vyrovnanie terénu, vytýčil chodníky a cesty a dal zrekonštruovať a obnoviť všetky budovy. Dôležité však bolo najmä dobré a lacné pohostenie hostí, „takže dobrá kuchyňa pani Rainerovej v Schmeckoch sa stala príslovečnou a získala si takú povesť, že privádzala do týchto nádherných kúpeľov čoraz viac hostí. (Wünschendorfer.)“
Aj G. A. Hefty píše, že kontumačný dom, postavený Spišskou župou na hranici Liptovskej župy, medzi Lučivnou a Štrbou, ktorý Rainer kúpil a preniesol do Smokovca, bola veľká budova s 23 miestnosťami. A to vila Flóra nebola.
Na toto miesto by ešte patrili životopisné údaje o Jánovi Jurajovi Rainerovi, ktoré uverejnil Samuel Weber vo svojej práci Ehrenhalle verdienstvoller Zipser des XIX. Jahrhunderts (Galéria cti zaslúžilých Spišiakov 19. storočia). Ale zbytočne by som opakoval skutočnosti, ktoré opisoval Karol Wünschendorfer v ročenke MKE za rok 1875, pretože Samuel Weber iné údaje, než tie v ročenke, o Rainerovi neuvádza.
Aký je záver z celého tohto článku?
Žiadne štyri nové budovy, Ivanom Bohušom menované ako Flóra, Švajčiarsky dom, Rigi, Čarovný dom, do roku 1839 v Smokovci nevyrástli. Jednak na to nebol dôvod, toľko hostí do vtedajšieho Smokovca nechodilo a ďalej, Rainer mal Smokovec v nájme od roku 1833 a bol všeobecne známy svojimi kvalitnými a lacnými službami. Nemohol za taký krátky čas zarobiť toľko peňazí potrebných na ich výstavbu. Preto, ako o ňom píše Mikuláš Szontagh, Rainer volil najjednoduchšie riešenia, a tak v roku 1839 preniesol do Smokovca z Lučivnej už nepotrebný kontumačný dom z likvidovanej cholerovej základne. Samozrejme, že za pre neho prijateľnú cenu. Divaldova fotografia z roku 1870 potvrdzuje Szontaghove tvrdenie, že ako dlhá budova postavená vo svahu, sa musela rozdeliť na polovicu a druhá časť je z tohto dôvodu zvýšená o meter. Tento objekt slúžil ako kúpeľný dom pre studenú vodoliečbu, v neskorších časoch známy ako Priessnitz. Takto sa využíval do roku 1872. Od roku 1873 v tomto objekte mal počas letných sezón svoju kanceláriu Uhorský karpatský spolok, prvé dvere vľavo. V roku 1883 Priessnitz zanikol.
Vila Flóra bola postavená Rainerom na doporučenie baróna Alberta Leutscha do konca mája roku 1861 a už začiatkom leta prijala prvých hostí. Vila Flóra ostala v prevádzke až do jesene roka 1862 a tým začala prvú zimnú sezónu vo Vysokých Tatrách vôbec.
Definitívne potvrdenie skutočnosti, že Ján Juraj Rainer sa ako prvý pokúsil o zavedenie zimnej sezóny vo vtedajšom Smokovci, je v správe z valného zhromaždenia Spišskej úvernej banky a.s. v Levoči, ktorú publikoval Karpathen Post 12. apríla 1930, v čísle 51 na stranách 2 a 3. Hlavný titul správy znel: Pred 25 rokmi banka zaviedla zimnú sezónu a zimné športy v Tatrách, zaviedla elektrické osvetlenie a elektrickú autobusovú dopravu v Tatrách.
A o zimnej sezóne sa v správe píše toto:
Až do roku 1904 boli Tatry v zime ponorené do snehu a absolútneho ticha, a aj keď sa Juraj Rainer v 60. rokoch minulého storočia pokúšal udržať v zime v Smokovci otvorený dom, nemohlo to viesť k zimnej sezóne, pretože tá sa dala vytvoriť len veľmi rozsiahlou výstavbou a novými zariadeniami a všetkými vedľajšími podnikmi a rekvizitami.
Najzásadnejšie formulácie z knižných vydaní o rozvoji Smokovca za Rainerovskej éry:
(pre rozbalenie textu kliknite na názov diela)
• Osudy tatranských osád (Ivan Bohuš; 1882)
• Od ohnísk a kolíb po tatranské osady (Ivan Bohuš; 2004)
• J.G. Rainer a Vysoké Tatry (Ivan Bohuš; 2012)
• Od ohnísk a kolíb po tatranské osady (Ivan Bohuš ml., Ivan Bohuš st.; 2024)
Poznámky:
(1) Spišská Nová Ves
(2) Lekár
(3) Smokovec
(4) Veľký Slavkov
(5) Smižany
(6) Doslova Tatranské kúpele, podľa Balatonfüred, kúpele Balaton
(7) hydropati alebo neptunisti – osoby v kúpeľnej osade Smokovec, ktorí sa podrobovali kúpeľnej liečbe studenou vodou
(8) Jeseník
(9) Stupeň Réaumura (značka °R) je jednotka teploty pomenovaná po francúzskom prírodovedcovi René Réamurovi. Ten ju zaviedol v roku 1730 (1°R = 1,25°C)
(10) Spišská Sobota
Napísať komentár