História tejto vily sa začala písať v roku 1907, kedy ju dal gróf Alexander Teleki (1861-1919) postaviť svojej manželke Júlii Telekiovej, rod. Kendeovej (1864-1937).
To, že sa gróf rozhodol usadiť po svojom aktívnom živote v Tatrách, nie je ničím prekvapivým, veď patril medzi najväčších a najaktívnejších propagátorov športu či turistiky v celom Uhorsku. Bol členom rôznych spolkov, športových, vedeckých a charitatívnych združení a verejnosti bol známy najmä svojou ochotou ľuďom pomáhať. Tatry mu učarovali až v zrelom veku, no aj tak sa v roku 1904 rozhodol svoj uponáhľaný život trošku upokojiť v Novom Smokovci, kde postavil v roku 1907 sebe a svojej manželke nádhernú Vilu Iskra (v maďarčine Villa Szikra). Aj keď tvrdil, že to bolo najmä z dôvodu, aby jeho priatelia, športovci, politici či umelci, mali počas návštevy Vysokých Tatier, kde prespávať, je jasné, že aj on sám ju veľmi rád využíval. Svedčí o tom aj fakt, že v Uhorskom Karpatskom spolku (v maďarčine MKE – Magyarországi Kárpát Egyesület) bol veľmi aktívnym členom a v rokoch 1911 až do svojej smrti (13.8.1919) bol pravidelne volený za predsedu spolku. Ako predseda predložil celý rad dôležitých myšlienok, napríklad rozšírenie siete turistických chodníkov, vyriešiť problém s nedostatkom ubytovania, postaviť lacné ubytovne pre študentov, podieľať sa na výstavbe tatranskej železnice, zľavniť cestovné lístky, obnoviť predpisy o hospodárení, organizovať záchranné služby či vykonávať prieskum západnej časti Tatier. Všetky tieto otázky, ktoré inicioval alebo podporoval, viac či menej aj realizoval. Šťastnou rukou zladil konzervativizmus staršej generácie, založený na bohatých skúsenostiach, s netrpezlivejšími ambíciami mladšej generácie a pripravil pôdu pre lepšiu budúcnosť rozvoja tatranskej kultúry. Dokonca vykonal revíziu V. vydania Szontaghovho Sprievodcu po Tatrách z roku 1912.
No ale späť k Ville Szikra resp. Vile Iskra. Tento objekt dostal meno po Telekiovej manželke, ktorú umelecká verejnosť prezývala “Szikra”. Júlia sa preslávila ako spisovateľka a aktivistka v rôznych dobročinných akciách, no preukázala talent aj na projektovanie. Keď prišla za hlavným architektom Flórisom Korbom s projektom z papiera a papierových roliek so slovami “Toto mi postavte.”, ten sa nestačil diviť, ako precízne tento projekt vypracovala. Myslela na každý detail, premyslený do posledného kúsku bol aj interiérový nábytok. Keďže Júliin manžel Alexander mal obľubu aj v botanike, niet sa čo čudovať, že okolie vily bolo jednou veľkou záhradou, ktorá sa po chvíli zmenila na alpinárium (vraj prvé v celom Uhorsku).
Dva roky po rozpade monarchie (1920), kedy už manžel Alexander nežil, Júlia predala vilu Banke Československých légii, dlho ju obývala rodina Hódossyovcov a dolný záhradný byt patril tajomníkovi Obchodnej komory v Košiciach Síposovi Aladárovi. V tom čase bola už celá budova známa ako Vila Sibír, premenovanie sa uskutočnilo na žiadosť Charlotte Garrigue Masarykovej (dcéra Tomáša Garrigue Masaryka) na pamiatku československých vojakov v Rusku. Po druhej svetovej vojne (1945) sa z objektu stala zotavovňa ROH pre zamestnancov Sloveny a od roku 1952 tu sídli Materská škôlka. Na ňu zatiaľ počuť iba samé chvály, verme, že to tak ostane ešte veľmi dlho. :)
Zdroj a foto: Ing. Oto Jalčovik, Andrej Zajaček, archivnet.hu, Tatranský dvojtýždenník (1954), Magyarság (1925), Turistaság és Alpinizmus (1916-1917), A Magyarországi Kárpátegyesület évkönyve (1917), Enigma (2002), Reggeli Hirlap (1930)
Napísať komentár